Rok sa stretol s rokom a súťaž Martinus Cena Fantázie so súťažou Martinus Cena Fantázie. Čitatelia Knižné Díry už mohli v minulosti zachytiť recenzie na viaceré zborníky z najprestížnejšej slovenskej žánrovej literárnej súťaže, napríklad z ročníku 2014, 2019 a 2021. Na nepravidelne pravidelný seriál nadväzuje ďalšia recenzia, tentoraz na výber najsamlepších fantasy, sci-fi a hororových poviedok za rok 2022.
Zborník uvádza sprievodné slovo hlavného organizátora, Ivana Alakšu. Najväčšou novinkou oproti minulým rokom bolo pre ročník 2022 zavedenie nultého kola, ktoré malo za cieľ v období nárastu prihlásených súťažných poviedok odbremeniť porotcov od čítania literárnych omylov plných hrúbiek. Z 198 poviedok sa tak k cteným porotcom dostalo 137 textov, čo čosi vraví o absencii sebakritiky časti nádejných spisovateľov. Druhou výraznou novotou sa stalo zapojenie AI do ilustrácie zborníka. Obálku nakreslil Ján Kurinec, ale obrázky k jednotlivým poviedkam už zrobila umelá inteligencia Midjourney. Zaujímavý nápad, ktorý v jadre hodnotím ako podarený. Navyše sa hodí k žánru fantastiky.
Rovnako ako v prípade minulých recenzií, aj tentoraz sa nebudem podrobne rozpisovať o všetkých dvadsiatich šiestich poviedkach, ale zameriam sa na najsilnejšie a najslabšie miesta v jednotlivých subžánroch. Vo fantasy sa urodilo viacero vynikajúcich poviedok. V zborníku r. 2022 dominujú texty humorného charakteru („Dobrá povesť urodzenej dámy“) a veľmi slovenská inšpirácia v ľudových rozprávkach, vrátane ich výrazne hororových podtónov („O hladnej Jage a statočnom Vavrovi). Vypichol by som zaklínačskú fantasy „O vlkoch a ľudoch“ od Veroniky Wan, ktorá ma bavila veľmi šikovne zvládnutým remeslom, skvelo napísanými postavami a dobre vypointovaným, akokoľvek predvídateľným, koncom. Najmenej ma z fantasy poviedok oslovila „Dies Irae“ od Michala Hruškovica, mimochodom v poradí tretia na stupni víťazov. Námet nie je vôbec zlý – prerozprávanie tradičných rozprávok. Problémom za mňa je sťa omáčka na cestoviny roztečený štýl písania, ktorý charakterizujú divoké preskoky medzi jednotlivými mikropríbehmi v poviedke. Inými slovami, akokoľvek umelecky pôsobivé a v kontextu zborníka originálne, v príbehu som sa opakovane strácal a nudil ma.
Sci-fi na moje potešenie tento rok ovládli skôr klasické vesmírne dobrodružstvá („Ozvem sa znova z Anglickej sústavy“) než pochmúrne politizujúce dystópie, dokonca príde aj jeden bizarný kúsok ako z pera Douglasa Adamsa („the golden age of kapusta obyčajná šparglová“). Mojím favoritom je majsterštich Ľubomíra Šottníka „Rozhrešenie otca Fabiana“, ktorá je pre mňa aj najlepším textom zborníka vôbec. Príbeh o putovaní misionára na druhý koniec vesmíru je veľmi dobre napísaným textom o nádeji, náboženstve, hľadaní rozhrešenia a zmyslu života. Asi najmenej môjho vnútorného androida chytil za šerco „ITernal“ od Martina Pika. Opäť sa nejedná o nejaký literárny omyl, ale akosi ma neoslovil príbeh na pomedzí Matrixu a klasickej časovky. Môj hlavný problém s textom spočíva hlavne v jeho rytme – niekde by bolo treba ubrať, niekde pridať. Taktiež bol na môj vkus až príliš inšpirovaný svetom informatiky, ktorý mi príde nezáživný.
Hororov sa tento rok dostalo do zborníka o niečo menej než po minulé roky. Vďaka tomu je ich kvalita v mojich okáľoch vyrovnanejšia. Mojou topkou je „Márnica 1982“ od Mariána „Blamusa“ Šteflíka. Príbeh ma zaujal zasadením do Československa osemdesiatych rokov, postupným odkrývaním krvavého tajomstva a zručným dávkovaním hrôzy. Ak by som mal svojím chudým prstom šesťdesiattrikilového mľádenca ukázať na nejaký „slabší“ text, tak by som zvolil „Tajomstvo Sedlového brala“ od Mareka Hubaľa. Žiaden prepadák, ale asi najviac z hororov trpí na problém absencie originálnej zápletky. Príbeh o upírovi zakopanom do zeme neďaleko Čachtického hradu pobaví vďaka svižnému tempu a krátkemu rozsahu, ale rýchlo vyšumí z hlavy.
Kam sa teda posunula slovenská fantastika? Veľmi pozitívne vnímam, že kvalita vybraných poviedok do zborníka sa oproti roku 2021 neznížila a je asi porovnateľne vysoká. Zamrzí síce absencia vyššieho podielu akčnej fantastiky (preferencie hodnotiteľov či absencia talentov?), ale naopak veľmi potešil vyšší podiel humornej fantastiky a séria vydarených sci-fi poviedok v záverečnej štvrtine knihy. Je taktiež skvelé, že veľká časť poviedok pracuje so slovenskými reáliami a niektoré sa inšpirujú literárnou tradíciou slovenských ľudových rozprávok. Tento inšpiračný zdroj dáva slovenskej fantastiku vlastný a výnimočný ksicht. Takže len tak ďalej a teším sa zase na ďalšie stretnutie so zborníkom zo súťaže Martinus Cena Fantázie niekedy v budúcnosti.
Autor fotografie: Michal Puchovský
About The Author
