Skoro v každej recenzii na zbierku poviedok sa objavuje bezpohlavné konštatovanie o tom, ako si každý v nej nájde to svoje a každému sa bude páčiť niečo iné. Originálne sa tváriaci recenzenti doplnia ešte metaforu o antológii ako bomboniére a ich ezoterické varianty môžu rovno pridať múdro o tom, že život je cesta a nie cieľ. K čítaniu poviedkového zborníka ťa môže doviesť karma tak ako mňa. Tento indický koncept mojim smerom hodil recenzný výtlačok českej zbierky fantastických poviedok Ve Stínu Magie, ktorý bližšie rozpitvem (so zameraním sa na celkové dojmy a tri najlepšie a tri najhoršie kusy) v nasledujúcich riadkoch.
Najmladší to potomok editorského dua Hokr-Kyša ponúka pestrú paletu poviedok, ktoré zastrešuje spoločná téma mágie. Jednou zo silných stránok knihy je jej pestrosť, vďaka ktorej aj pomerne nestriedmy rozsah (632 strán) uplynie ako voda. Nečakajte ale žiadnu prehliadku klasickej fantasy a lá Pán Prsteňov, Kolo Času, Belgariad či Mág. Príde napríklad na horory (Mark E.Pocha, Roman Bureš), humor (Oskar Fuchs), sci-fi (David Šenk), urban fantasy (Dalibor Vácha, Vilém Koubek), „military“ fantasty (Jan Kotouč) či teraz mimoriadne populárnu fantastickú detektívku (sestry Lukačovičové, Julie Nováková, František Kotleta). Za štandardné fantasy môžeme označiť len asi päť textov (Michaela Merglová, Zuzana Strachotová, Petra Neomillnerová, Míla Linc, Kristýna Snegoňová), a aj to väčšina z nich hrá na drsnú nôtu. Doba je iná, idealistické fantasy to majú náročné. Preto by som celkovú atmosféru zborníka opísal ako temnú či sivastú. Ak ste celý urobený z drsných zvratov v Hre o tróny, tak vám Ve Stínu Magie bude sedieť.
Štylisticky či obsahovo nie je knihe čo vytknúť. Editori ustrážili vysokú kvalitu poviedok. Veľmi sa vydaril výber prvého textu. Michaela Merglová bola pre mňa neznámym menom (koniec koncov, doposiaľ publikovala hlavne poviedkovo a časopisecky), avšak jej text pôsobí ako od dlhoročného profíka. Nájomné meče majú vynikajúcu temnú atmosféru, uveriteľné postavy a zaujímavé dejové zvraty. Z klasických fantasy prísad sa Merglovej pomocou trošky hororového korenie podarilo uvariť znamenitú žánrovú delikatesu.
Z iného súdka sa vynikajúcim námetom blysol Theo Addair v Mrněti. Nápad s mágmi, ktorý kvôli genetickýcm experimentom zdegenerovali na chovné zvieratá s inteligenciou prasiatok či opičiek, je podľa mňa brilantný. Addair vytvoril priestor na netradičný konflikt v chovnej magickej stanici a naznačil zaujímavý magický svet, v ktorom človek radšej tají svoje magické nadanie a aktivisti v ňom protestujú za práva zvierat, pardon magických žriedel.
Jagavou, priam vianočne gýčovou ozdobou zborníku je poviedka od bruntálskeho mäsiara Františka Kotlety. Jeho písanie má skutočný šmrnc a Sitarane zažiari prepracovanými exotickými kulisami, „kulhánkovskou“ akciou, erotickými scénami a humorom. Je vidno, že Kotleta vie pár vecí o ezoženách, preto som sa ako ezomuž pri čítaní riadne nasmial. Rozhodne jedna z najvtipnejších poviedok zborníka a za mňa aj tá najlepšia.
Ktoré poviedky by som označil za slabšie? Ak mám použiť už v úvode zmienenú hlbokomyseľnú metaforu s bomboniérou, , pár kúskov magickej čokolády nemalo moju obľúbenú príchuť marcipánu. Asi najmenej mi sadla „medekovsky“ ochutená pralinka Museum zrůd od Lucie Lukačovičovej. Síce ponúka čitateľovi atraktívne prostredie exotickej Číny, ale samotná detektívna zápletka nestojí za veľa, koncept superschopností pôsobí otrepane a vyústenie vyznelo za mňa čudne. V podobnom žánri si v tom istom zborníku omnoho lepšie viedla Julie Nováková. Zvláštna pochuť mi ostala v ústach po aj po horkej čokoláde s menom Vítejte v pekle od Romana Bureša. Jeho hororová poviedka za mňa miestami zbytočne šokovala drsnosťou a veľa vecí mi v nej prišlo na efekt. Rovno sa priznám, že hororom s výnimkou Marka E.Pochy neholdujem, čítam ich len v antológiách a Burešov mi nesadol úplne. Taktiež mi kvôli temnote nesadla ani poviedka od Míly Linca. Celkom som sa tešil na prvú skúsenosť s autorom, na ktorého adresu som počul veľa chvály. Stín čaroděje ponúka čitateľovi remeselne vynikajúco zvládnutý text, ktorý je ale za mňa ťaživý až za hranu. A také ma čítať dobrovoľne nebaví. Zmienené výhrady sú však rýdzo osobného charakteru a sú skôr drobnými škvrnkami krásy než mastným klobásovým fľakom na metaforickom bielom tričku zborníka.
Ve Stínu Magie považujem za jednu za najlepších zbierok poviedok, ktorú som v živote čítal, s priam exportnou kvalitou. Srší originalitou, energiou a zaprdenosť je pre ňu cudzí koncept. Tu a tam je možno až príliš poplatná drsnosti doby a lá Hry o Tróny, ale to je skôr vec vkusu čitateľa. Odporúčam skúsenému žánrovému čitateľovi ale aj nováčikom či zvedavcom, pretože vďaka svojej pestrosti predstavuje zborník vynikajúci úvod do súčasnej českej fantasy.
Zdroj obrázků: epocha.cz, Maya Allayí
About The Author
