Neskorá jeseň a zima sa v mojom prípade niesli v duchu slovenskej fantastiky. Najprv som sa začítal do zbierky poviedok Istrocon 5, potom prišiel na rad Tóno Stiffel a jeho Zabudnutý vesmír a posledným ohnivkom reťaze je zborník zo súťaže Martinus Cena Fantázie 2019 s fešáckym ružovo-mongolským obalom. Kniha je tak trocha tučibomba, čo vždy vyvoláva mierne obavy u čitateľa. Budú všetky poviedky kvalitné a hodné pozornosti? Po prečítaní zborníka môžem (zase raz) skonštatovať, že antológia prináša v slovenskom fantastickom kontexte nadpriemerný čitateľský zážitok.
Stručne k poviedkam vo všeobecnosti. V aktuálnom ročníku sa urodilo najviac fantasy textov, čo ma ako veľkého fantazáka teší. Patrilo by sa ale dodať, že množstvo z nich spadá do kolónky urban fantasy (Anna Olejárová, Katka Soyka) a s nejakým klasickým hrdinským putovaním niekam na koniec svete kvôli jeho záchrane nemajú veľa spoločného. Zvyšné miesta si v plus-mínus vyrovnanom pomere rozdelili horory so sci-fi. Drvivá väčšina poviedok pracuje so slovenskými reáliami, čo mňa ako lokálpatriota teší a textom to svedčí. Mnohokrát boli ich silnými stránkami práve dobre vykreslené miestne reálie, ktoré majú autori zažité. Žiadna poviedka nebola vyslovene nepodarená, i keď sa podľa topornejšej štylistiky dali vycítiť menej vypísaní autori.
Poďme si rozobrať (subjektívne) najlepšie a najhoršie texty v rámci konkrétnych subžárov. Množstvo fantasy poviedok u mňa bodovalo naplno (Jóriová, Madro). Pri spätnom rozjímaní na mňa najlepšie zapôsobila poviedka Beta od Tamary Šaškovej. Jej vlkodlačí príbeh mal gule, bol napínavý jak fras, plný akcie a veru aj na sex prišlo. Autorka vynikajúco zvládla formát poviedky, neprečnieval ani centimeter textu. Najmenej ma zaujal text Elišky Drcárovej Žena v strome, ktorý pôsobil dojmom „veľa nápadov na málo mieste“. Príbeh s pekne načrtnutým (young adult) fantasy svetom zrážala na kolená nefungujúca chémia medzi hlavnými postavami.
Sci-fi tento rok opanovali depresívne vízie sveta, nedočkali sme sa žiadneho lietania vesmírom. O prvé miesto sa u mňa bijú príbehy od Zusky Stožickej O Zlatici a rybčíkovi a od Martina Benkoviča Ale už by aj stačilo!. Prvý zaujme do detailu vykresleným svetom s nádherne vykreslenými postavami, zľahka inšpirovaným rozprávkou o zlatej rybke. Druhý zase vtiahne do čítania pochmúrnou a veľmi realisticky pôsobiacou víziou sveta, bizarným súdnym procesom a silným záverom. Prekvapivo ma veľmi nezaujal piaty najlepší text od Branislava Majerčíka Kruhy, ktorý to hral za mňa viac na formu než na zaujímavý príbeh. Asi najmenej záživnou poviedkou celej zbierky je Nádej zomiera posledná od Ivice Ďurcovej, ktorá na mňa pôsobila ako záverečná scéna dlhšieho románu.
Horory a ja sa síce až tak nemusíme, ale aj v tejto kategórii som pošmakol na pár krvavých biftekoch. Asi najviac mi ulahodila young adult ducharina Priehrada od Róberta Lénarta, ktorej silnou stránkou je jej zasadenie do slovenských reálií a krásne plynúci dej s uveriteľnými postavami. Najmenej ma bavil príbeh od Rolanda Oravského Nočná služba, ktorý mal síce vierohodne vykreslené prostredie nemocnice a aj iskrivé scény, lenže skoro vôbec nefungoval po hororovej stránke. Taktiež pôsobil miestami mierne „drevene“ po jazykovej stránke, čo bolo vidieť v porovnaní s podobnými poviedkami v zborníku (viď Strážnik).
Zborník zo súťaže Martinus Cena Fantázia 2019 predstavuje peknú ukážku literárnej formy súčasnej generácie slovenských žánrových autorov. Až na pár výnimiek môžeme poviedky označiť za nadpriemerné, súťaže sa účastní množstvo dnes už skúsených autorov. Ako fanúšikom kvalitnej literatúry nám neostáva nič iné, len sa tešiť na romány či zbierky poviedky talentovaných spisovateľov, ktorí svoj um naznačili v zborníkoch Martinus Cena Fantázie.
About The Author
