Recenzia: NHM 41: Prekvapivo temný príbeh komiksovej Elektry vás rozporciuje svojou tragickosťou

Daredevila poznajú starší z nás hlavne z nie veľmi podareného filmu s Benom Affleckom, mladší zase z nového netflixovského seriálu. Slepý právnik, ktorý po nociach mláti po zadkoch newyorských zloduchov, sa považuje za jednu z najznámejších marveláckych komiksových postáv. Veľký podiel na tom má jeden dnes veľmi známy americký scenárista. Frank Miller (Sin City, Návrat Temného Rytiera), začínal ako mladé ucho práve v Marveli v sérii Daredevil. Do tej sa mu podarilo prepašovať niečo, čo dovtedy druhotriednu sériu kvalitatívne mimoriadne obohatilo a posunulo do prvej ligy. Miller vložil do komiksových príbehov viac temnoty a dodal jej ducha noirových filmov a drsných detektívok.

Ako súvisí celé predchádzajúce rozprávanie o Daredevilovi a Millerovi s recenziou komiksu o Elektre? Grécka asasínka bola totiž prvou frajerkou Matta Murdocka počas jeho štúdia na vysokej škole a jej postavu vymyslel Frank Miller do stošesťdesiat ôsmeho čísla. Štyridsiaty prvý zväzok NHM (Nejmocnejší hrdinové Marvelu) obsahuje komiksovú premiéru Elektry a ďalších osem (!) zošitov zo série, v ktorých sa objavuje. Elektra sa vracia do New Yorku kvôli jednej objednávke, samozrejme stretáva Daredevila. Do toho sa zamontuje zlosyn Kingpin, nesmrteľný samuraj, ninjovia z Klanu vrahov (kam patrila aj Elektra) a Bullsey. Jednotlivé príbehy sú akčné, zľahka temné a tragické vďaka napätiu medzi hlavnými postavami. Jedným slovom – noirové. Téma nenaplnenej lásky k vrahyni sedí k sérii ako uliata. Nečakajte ale čo do tragiky a osudovosti žiadne Sin City, stále sme v osemdesiatych rokoch. Čitateľ preto narazí aj na pár béčkových okamihov, kvázi humorných scénok či zbytočných dialógov oznamujúcich samozrejmé veci. Našťastie sa Miller vyhol utopeniu čitateľa v mase texte, čo z dnešnej perspektívy sťažuje čitateľnosť starších komiksov ako napríklad X-menovskej ságy o zrode Dark Phoenix.

Celkový dojem „na polceste k temnej detektívke“ dotvára aj maľba. I v prípade Elektrinej ságy sa stretávame s diskotékovo farebným coloringom Marvelu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Miller ale dokázal aj z týchto dnes gýčovo pôsobiacich farieb namiešať prekvapivo atmosférický koktail. Viaceré panely sú ladené len do dvoch tónov a predstavujú prototvar čiernobielej kresby s farebnými vložkami zo Sin City. Za seba musím povedať, že som si maľbu komiksu vychutnal.

Elektrinu ságu by som prirovnal k dobrému osemdesiatkovému popu. V dobrom nezaprie svoje kvality v podobe príbehu a maľby, ale ani rok pôvodu vo forme farby a béčkovosti. Aj napriek spomenutým výhradám považujem Elektrinu ságu za jeden z najlepších osemdesiatkových Marvel komiksov, ktorý som zatiaľ čítal.

Frank Miller NHM 41: Elektra

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *