S Michaelou Merglovou som sa prvýkrát stretol v zborníku Ve Stínu Magie, v ktorom jej poviedka patrila medzi tie najlepšie. Veľmi ma preto potešila správa, že nádejná česká autorka bude vydávať svoj debutový román, navyše klasickú fantasy. Moje očakávania boli preto nemalé. Ako obstála Píseň oceli?
Merglová sa vybrala cestou poviedkového románu. Hlavnými postavami knihy sú dvaja na prvý pohľad protikladní hrdinovia – sukničkársky bard Minangar a introvertný horal Cuchenan. Okolo týchto dvoch pánov a ich dobrodružstiev sa točí väčšina deja knihy. Prvá dlhšia poviedka čitateľa zoznámi s postavami a stručne predstaví fantasy stredoveko kvázi „keltský“ svet Písně oceli. Zvyšné poviedky sú už viac dejové. V niektorých sa vyberie Cuchenan s Minangarom proti niekomu bojovať, v jednej zase Cuchenana dobehne jeho minulosť a je nútený sa s ňou vyrovnať. Bojuje sa proti drakovi, zlým lupičom a o srdcia spanilých panien. V tomto smere Merglová naozaj napísala klasickú fantasy.
Na druhej strane česká autorka nie je žiadnym Tolkienom, takže sme ušetrení nekonečných opisov stromov. Skôr by som ju štýlom prirovnal k Sapkowskemu. A to nie až tak kvôli typologickej podobnosti hlavných postáv, ale skôr kvôli spoločnému psychologizujúcemu štýlu písania a realistickému zobrazeniu fanatasy sveta. Ten Merglovej pôsobí veľmi ľudsky a uveriteľne. Má dar pár vetami vystihnúť vedľajšie postavy. Žiada sami napísať, že svet Písně oceli je taký zľahka lyrický (a to nielen vďaka prítomnosti barda a jeho básní) a nenápadne optimistický. Deje sa v ňom veľa zla, ale dobrí ľudia v ňom stále žijú. A aj kráľ nemusí byť úplný mocichtivý magor. Píseň oceli prekvapivo dobre funguje ako alegória na skutočný svet a fantasy je v ňom tým povestným exotickým korením.
Pochváliť taktiež treba dialógy. Merglová v nich exceluje už teraz na začiatkoch svojej literárnej kariéry. Slovné výmeny a hádky medzi Cuchenanom a Minangarom sú svieže, zábavné, krásne odsýpajú a dodávajú knihe filmový nádych. Postavy majú vďaka množstvu dialógov hĺbku.
Teraz príde to ale. Rozpráva sa miestami až priveľa. Viac sa kecá než sa rúbu nepriatelia či trtká. Preto na mňa najsilnejšie pôsobia poviedky akčné (Býci a pidižvíci, Ohava, či najlepší záverečný kus Dívka, co neměla ráda hvězdy) než tie psychologizujúce, odohrávajúce sa na kráľovskom dvore (mierne prekombinovaný úvod Meč ze staré písně, Tanči se slovy). Píseň oceli taktiež trpí tým, že sme len na začiatku série, ktorá bude mať očividne pokračovania a postavy sa budú ďalej vyvíjať. Cuchenan preto často pôsobí nesebavedomo, furt o sebe pochybuje a je preto miestami taký nemastný-neslaný akčný hrdina. Síce sa vie zmeniť sa na ľudský tank, ale nie je to hrdý Conan, ktorý všetkých dojebe a potom za odmenu otrtká princeznú. Minangar je na tom lepšie, ten ako postava funguje ako teraz a keby sa naučil nejaké kung fu s nožmi, tak by to bolo super.
Píseň oceli je na (románovú debutantku) kvalitné (ne)klasické fantasy, ktoré očarí prepracovanými dialógmi a lyrickým podtónom. Knihu by preto mohla sadnúť fanúšikov prepracovanej neklišéovitej fantasy, milovníkom fantasy tvorby Jany Rečkovej či čitateľom filmovo písanej fantastiky z pera Juraja Červenáka.
About The Author
