Výkladnou skriňou slovenskej fantastiky sa postupne stali zborníky zo súťaže Cena Fantázie, ktorá nadväzuje na staršiu tradíciu Víťazného Krutohlavu. Vďaka aktivite ľudí okolo Ivana Aľakšu a Lucia Lackovičovej vzniklo zázemie pre začínajúcich slovenských autorov. No a takýto hrdinský počin treba podporiť recenziou. Síce na mierne neaktuálny ročník, ale to nevadí. Aj na tie novšie príde reč na virtuálnych stránkach Knižní Díry.
Pretože recenzia, ktorá by sa venovala podrobne každej jednej poviedke, by bola neúnosne dlhá, rozhodol som sa v rámci každého žánru vybrať jednu najlepšiu a jednu najhoršiu poviedku pre vytvorenie obrazu o kvalite zborníka.
Fantasy poviedky patrili k tým najkvalitnejším a odporúčam každú. Ak by som predsa len mal jednu vypichnúť, tak by to bol text od Jána Franka „Deň, keď skončil piatok trinásteho“. Aj keď sa najprv rozbieha ako horor, tak neskôr sa s ľahkosťou presunie do pitoreskného sveta fantastických postáv. A zároveň je to asi prvá poviedka, v ktorej hlavnú hrdinku predstavuje zamestnankyňa detského domova. A prekvapivo to nie je nuda, ale ku konci dôjde k poriadnej akcii. Poviedka hravá ako LEGO.
Na opačnom póle pre mňa sídli text od Lucie Lenická s názvom „Temnovlasá Barbara“. Slovanské fantasy so slovenčinou a lá 19.storočie mi nesadlo. Pôsobilo mňa miestami ako patetický gýč. Prerod veľmi nadržanej Barbary na temnú a stále nadržanú Barbaru, škodiacu svetu, pôsobil miestami príliš silene a na efekt. Cap, nevery, erotika, mŕtvy kojenec – autorka natlačila do príbehu priveľa silných symbolických motívov na primálo miesta. Temnovlasá Barbata na mňa pôsobila ako ženský román o zlej a nešťastnej žene, ktorý sa ale tvári ako sofistikovaná fantastika. Ale za to reálie 19.storočia má autorka zvládnuté vynikajúco, rovnako originálne používa ten náš pestrý jazyk slovenský. Len do toho zasadiť lepší príbeh, že áno.
Pomenej boli v zborníku zastúpené sci-fi poviedky. Za najlepšiu považujem „Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie“ od Adriany Markovičovej. Humorne fantastická poviedka sa nesie v duchu Stopárovho Sprievodcu Galaxiou. Priateľke som ju čítal pred spaním a tklivý príbeh o tom, ako ostali na svete len dve pohlavia z pôvodných piatych ju očaril rovnako ako mňa. Svieži a bizarný text, ktorému sú na kilometre vzdialené pátosy a temnota hororov či dystopických vízií sveta z iných textov zborníka, ktoré podporujú dojem o slovenskej literatúre ako ťaživo existenciálnej a bez štipky humoru.
Vyslovene slabšia sci-fi poviedka sa v zborníku podľa mňa nenachádza. Takže skôr len vyslovím drobnú námietku smerom k absencii klasických sci-fi poviedok o cestovaní v čase či o letoch do vesmíru. Akosi sa v ročníku 2014 urodili hlavne dystopie.
Hororov sa nachádza v zborníku prekvapivo dosť, ale zároveň sú najkolísavejšej kvality. Ján Stopjak to u mňa vyhral s poviedkou „Nočný spoj“. S autorom som sa prvýkrát stretol v zborníku Fantázia 2013 a jeho poviedka Lilith si ma získala. A to na horory veľmi nie som. Vďaka autorovej fantázii sa povozíme po riadne krvavom autobuse naprieč menším slovenským mestom. Ku koncu sa poviedka preklopí do mystickej roviny a rozuzlenie prinesie celkom slušnú katarziu. Odporúčam.
Za asi najhorší text celého zborníka považujem hororový príbeh od Mareka Mittaša „Kamaráti“. Darmo môže byť autor remeselne zručný a poviedka preto nemá po formálne stránke chyby. Kamaráti sú hnusný vo svojom námete a výstavbe príbehu. Mne nevadí násilie vo fantastike, ale zbytočný hnus bez odľahčenia áno. A táto poviedka bola práve o tom najhoršom, čo sa v nás môže ukrývať. A klinec do rakvy tomu dáva absencia akýchkoľvek fantastických motívov. Darmo sa môžu v anotácii odvolávať na asociácie s Pišťankom. Tak mal ten text putovať do Bagalovej súťaže Poviedka a v nej si v prostredí nefantastickej slovenskej literatúry temne žiariť.
Mimo žánre by som vypichol mimoriadne podarenú urban fantasy od Mariana Kubicska „Jožo Fero a záhada družstevného sadu“. Dobrodružstvá mladého Cigána, ktorý sa pustí do boja s ľudichtivými mimozemšťanmi, nešetria krvou všetkých druhov. Úsmev na tvári vyvolávajú opisy rómskej osady a zasadenie do osemdesiatych rokov a éry reálneho socializmu. Jožo Fero spievajúci Internacionálu ako univerzálny argument v akejkoľvek situácii je odzbrojujúci. Chcem ďalšie príbehy z jeho sveta. Ideálne román, v ktorom Jožo Fero kosí votrelcov ako tajný agent Sovietskeho Zväzu.
Zborník slovenských fantastických poviedok Fantázia 2014 sa jedným slovom vydaril. Oproti ročníku 2013, ktorého antológiu som ako jediný zo starších čítal, cítim posun v kvalite poviedok. Zároveň sa podarilo umne namiešať kokteil vážnejších textov s humornými. Ako vhodný štart pre zoznámenie sa s modernou slovenskou fantastikou zborník poslúži viac než dobre.
About The Author
