Miešať detektívku s fantastikou sa stalo v poslednej dobe celkom cool. Od čias prvého žánrového detektívneho českého zborníku Orbitální šerloci (2006) si Kotleta vytvoril postavu vedca Tomáša Koska, ktorý vyšetruje rôzne bizarné prípady spojené so sexuálnou mágiou a Červenák zarába ťažký keš na historických detektívkach s racionálne vysvetľovaným nadprirodzenom. No a slovenský stand-up komik Martin Hatala prichádza so svojím špecifickým postmoderným uchopením detektívky v zbierke poviedok „Whiskey, krv a striebro“.
Svoju hlavnú inšpiráciu čo do formy našiel v americkej detektívke drsnej školy a špeciálne v postave Philipa Marlowa od Raymonda Chandlera. Hatalov detektív Christopher Orchard akoby z pravého vajca vypadol svojho americkému vzoru. Žije dokonca aj v tom istom meste – Los Angeles. Rovnako veľa fajčí, pije a má zlú povesť. Často sa dostáva do problémov s policajtmi či bubákmi a ironicky hláškuje. A samozrejme má plášť a klobúk, nutnú to výbavu drsného noirového hrdinu. Rozdiel medzi dvomi temnými frajermi je len v tom, že Orchard má revolver so striebornými guľkami na príšerákov a nadľudskú silu, lebo nie je človek.
Povedzme si to narovinu – Hatala si nevymyslel veľmi originálnu postavu hlavného hrdinu. Ale sral to pes, ak sú dobré samotné poviedky. A pretože sa vydarili (aj keď s pár výhradami), tak by ste si Hatalu mali prečítať.
Hatala v prvom rade zvládol vynikajúco formu, z knihy dýcha výrazná atmosféra. Na mnohých miestach sa ale viac než vydarili niektoré priam básnické znejúce popisy, čo vytvára zaujímavý kontrast k drzému nadprirodzenému vyšetrovateľovi. Od druhej poviedky sa kniha našťastie rozbehne a odvtedy som ju ledva pustil z ruky a dočítal ju za pár dní. Prípady sa stávajú priamočiarejšie, so zaujímavými pointami či myšlienkami. Hlavne poviedka Prianiejazera je excelentná (nie nadarmo vyhrala Cenu Fantázie) a rovnako dobrý je aj na Slovensku sa odohrávajúci kus Jednoduché kúzla. Pekne fungujú odkazy na klasiky fantasy žánru, hlavne tie na Pána Prsteňov v poslednej poviedke.
Mám rád noir, ale úprimne sa priznám, že omnoho úprimnejšie by vyznelo, keby podobného detektíva nechal vyšetrovať v medzivojnovom Československu. Tu a tam som sa nemohol ubrániť pocitu silenosti, hlavne pri odkazoch na populárnu hudbu danej doby. A byť úprimný, tak vlastne prvá poviedka sa mi nepáčila, pretože chcela toho veľa povedať na malom rozsahu. Predstavila hlavného hrdinu, jeho femme fatale, svet v ktorom žije a ešte príbeh s mnohými vrstvami. Mne z neho v hlave utkvelo, že Orchard dostáva furt cez pysk a na záver mu všetko zázračne dôjde, aj keď je celý čas podnapitý, zbitý a nespí. Hm. Svet Christophera Orcharda má vynikajúci potenciál, ale debut ešte nie je úplne guletrhajúci. Mne osobne chýbala aspoň stručná mytológia sveta, ktorá by funkciu mágie v ňom vysvetlila. Niekedy ešte forma víťazí nad obsahom (viď prvá poviedka), ale väčšina knihy je na debutanta nadpriemerná. Preto sa teším na ďalšie knihy od Martina Hatalu, pretože prináša do slovenskej fantastiky niečo nové, čo by som opísal ako mix intelektuálne prešpekulovaného románu zo sveta Anasoft Litery s fantastikou. Či sa to ujme, uvidíme.