Fantastika môže mať mnoho farieb, chutí a vôní. Tomu veľmi dobre rozumejú vo vydavateľstve Epocha, ktoré v pravidelných intervaloch obšťastňuje čitateľov tučnými zborníkmi poviedok. Každý z nich má svoju unikátnu tému, ako napríklad nacisti, post-apo, mágia alebo pulp, ktorá spája ako pomyselná niť všetky texty. Počas jari 2022 prišiel čas na ďalšiu zbierku, ktorá nesie meno Zákon genu. Ten, kto tipoval, že jeho témou je genetika, uhádol a gratulujeme mu k nadpriemernému IQ.
Zákon genu má istú pridanú hodnotu v porovnaní s predchádzajúcimi poviedkovými zborníkmi od Epochy. Jedná sa o poctu Gregorovi Mendelovi, majstrovi hráškov, ktorý ako jeden z prvých odhalil spôsob, ako fungujú gény. I preto knihu štartujú dva krátke predhovory na tému Mendel, ktoré zasadzujú jeho význam do širšieho kontextu dejín genetiky. Ale potom je už všetko po starom a čitateľ sa môže ponoriť do šestnástich poviedok od šestnástich autorov na šestnástich stranách. Vtipkujem, na päťsto dvadsiatich troch. Ale že som vás skoro dostal?
Nebudem vás tentoraz týrať klišé s bomboniérou a rovno prejdem na stručné predstavenie najpozoruhodnejších kúskov a poukázanie na pár “slabších” miest zbierky podľa môjho vkusu. Keď som spätne dumal nad tým, ktorá poviedka ma najviac oslovila, tak by to o povestný chĺpok vyhrala Operace Fénix od nestora českej sci-fi Ondřeja Neffa. Alternatívna história o geneticky naklonovanom Stalinovi je bravúrne napísaná, v dobrom zmysle mrazivá a páčil sa mi aj záverečný zvrat. Fuj, rozhodne by som si neželal žiť v takej realite. Tesne na druhom mieste sa u mňa zastavila poviedka od Michaely Merglovej Sousedská láska. Tklivý príbeh o jednom mužovi a nenaplnenej láske v ľahkých sci-fi kulisách čitateľa vťahuje, dojíma a na záver pohladí šťastným koncom. I keď, ako sa to vezme. Taktiež ma na nej zaujalo, že rieši témy charakteristické skôr pre kritický realizmus, ako napríklad konflikt medzi tradičnou a modernou spoločnosťou, alkoholizmus, negramotnosť či pokrytectvo susedských vzťahov. Prekvapivo to veľmi dobre fungovalo aj v sci-fi kulisách, za čo si autorka zaslúži pochvalu. Ako poslednú pochválim predposlednú post-apo poviedku Ztraceno z pamäti od Lucie Lukačovičovej. Veľmi zaujímavo vykreslený svet po pohrome spôsobenej stretom s mimozemskou civilizáciou, ktorý ani pre jednu stranu nedopadol úplne najlepšie. Ale z popola starého sveta povstal nový. Silnou stránkou poviedky sú atmosféra a uveriteľné charaktery. Veľká spokojnosť.
Na rozdiel od prechádzajúcich zborníkov od Epochy s mojím vkusom neladilo o niečo viac poviedok. Nedžentlmenská dohoda od Martina Paytoka má síce zaujímavú premisu technologických pretekov dvoch bojujúcich strán, ale ťahá sa ako soplík pozvoľna padajúci z nosa dvojročného dieťaťa. Pacient rekrut od Honzy Kotouče trpí problémom typickým pre autorov, ktorý do antológii ponúknu príbeh zo svojho mnohodielneho románového sveta. Keďže nie som (zatiaľ) zoznámený so svetom Centrálního impéria, unikala mi časť súvislostí a príbeh na mňa pôsobil len ako prológ k niečomu väčšiemu. Ak by som chcel byť zbytočne hyperkritický, tak poviedka od Kristíny Snegoňovej je veselá, vtipná a príjemne popkultúrna, ale až príliš sa v nej rozpráva, málo sa toho deje a záver tak čudne vyšumí do stratena.
Keď sa pozriem do spätného zrkadla svojej pamäte, tak so Zákonem genu som si užil mnoho pekných literárnych chvíľ. Každý fanúšik fantastiky si v nej nájde to svoje, aj keď asi najviac poteší scifistov. Mimoriadne chvályhodný je hlavne zámer si uctiť zbierkou dielo jedného nadaného biológa z Brna. Podobne ako v prípade slovenského poviedkového zborníka Iná Nežná považujem vydávanie tribute zbierok k jednej z ciest, ako môže fantastika osloviť širšie publikum a ukázať jej svoje krásy.
Autor fotky: Michal Puchovský
About The Author
