V Ružomberském rodákovi Jozefu Karikovi se nezapře historik i filozof. Jeho knihy běžně přesahují rámec žánru, ve kterém jsou původně napsané. Díky tomu je ve střední Evropě uznávaným autorem a vyhrává jednu literární cenu za druhou. S Knižní dírou se podělil nejen o koncept svého tvůrčího procesu, ale i o informace o další připravované knize.
Knižní díra: Vaše jméno je spojováno převážně s hororovou tvorbou. Nicméně působíte ve třech hlavních okruzích. Hororové příběhy (Trhlina, Strach, Smršť, Propast…), dále jste napsal syrové drama z 2. světové války Na smrt a potom mafiánskou ságu Černý kruh. Všechny tři žánry jsou úplně odlišné, všechny působí, že to je právě ta oblast, ve které se cítíte nejjistěji. Jak se takto zvládnete absolutně žánrově přepnout a co je toho impulzem?
Jozef Karika: Toto striedanie či prepínanie nemám úplne pod vedomou kontrolou. Každý impulz sa ohlási sám, nejaký čas trvá a potom vyhasne. Buď nadobro alebo len na nejaký čas. Týmto spôsobom však vznikajú zaujímavé efekty a prepojenia medzi jednotlivými líniami tvorby, takto ma to zatiaľ baví. Písať sériu s tridsiatimi knihami v rámci jedného žánru, univerza aj sady postáv by pre mňa bolo ničivé. Hoci písaniu série do budúcna tiež nehovorím rozhodné nie.
Knižní díra: Román Na smrt je tak odlišný od ostatní tvorby. Jak vůbec vznikl nápad napsat tak rozsáhlé dílo na toto téma? Jedná se o osobní zkušenost někoho z rodiny?
Jozef Karika: Nie, aspoň nie takú, ktorej by som si bol vedomý. Impulz napísať takýto román som si v sebe niesol od detstva, postupne prenikal čoraz viac do vedomia. O jeho pôvode nechcem špekulovať, vlastne ani žiadnu teóriu nemám. Niektoré príbehy, resp. tušenie o nich, v sebe nesiem od raného detstva bez toho, aby mi bol známy ich zdroj.
Knižní díra: Kde obecně berete inspiraci pro své knihy a jak zrození nějakého nápadu probíhá?
Jozef Karika: Slovensko je nevyčerpateľná studnica pre žánre hororu a kriminálneho románu. Rovnako tak liptovské hory a mesto Ružomberok, ktoré sa síce rozpadáva, ale inšpirácia tu priam tryská z každej trhliny v omietke. Nápady zväčša prichádzajú spontánne, snažím sa tento proces čo najmenej vedome kontrolovať.
Knižní díra: Když začínáte psát knihu, víte už zhruba, jak ji chcete ukončit anebo to spíš vyplývá z volného koloběhu psaní?
Jozef Karika: Nemám v tom žiadne pevné pravidlo. Niekedy to viem, inokedy nie. A niekedy sa to počas písania zmení. Usilujem sa zostať otvorený vznikajúcemu textu, ako aj dynamike a životu samotnéh príbehu. Zachytiť ich vlastný flow, ktorý často vedie inými smermi, než by som tipoval. Príbeh vytváram, ale zároveň ho nechávam, aby sa utváral sám. Tento prístup sa ťažko verbalizuje, v každom prípade je to tak aj pre mňa oveľa väčšie dobrodružstvo.
Knižní díra: Ve Smršťi hraje velkou roli silný halný vítr. Váže se k němu nějaká legenda?
Jozef Karika: Legiend o tomto vetre je veľa, ale skôr na opačnej strane hraníc, teda v poľskom Podhalí. Mňa na tento fenomén upozornil čitateľ. Zároveň to dosť korešpondovalo so životnou fázou, ktorou som práve prechádzal, takže som synchronicitu využil a vznikla románová Smršť.
Knižní díra: Ve Smršťi je děj provázaný metafyzickými úvahami. Zajímáte se o filozofii?
Jozef Karika: Filozofiu som vyštudoval a mám z nej tzv. malý doktorát, neviem, či tento titul ešte existuje aj u vás. Moja rigorózna práca bola na tému Úzkosť a ničota v diele existencialistov. Svoje romány, najmä tie hororové, vnímám predovšetkým ako filozofické meditácie podané cez pokiaľ možno zaujímavý príbeh. Tento príbeh k nim však nedotváram mechanicky, dielo by malo tvoriť organickú jednotu.
Knižní díra: Některé úvahy působí dost nihilisticky. Připadáte si jako nihilista?
Jozef Karika: Každá kniha odráža inú moju životnú fázu aj iné presvedčenie, cez ktoré sa postupne prepracovávam. Dávam nimi skôr podnety pre vlastné premýšľanie, než že by som chcel kázať nejaký konkrétny pohľad na svet či filozofiu. Najbližšie mám dlhodobo asi k Nietzschemu, citáty z jeho diel sa vo forme motta objavujú vo viacerých mojich knihách. Niektoré aspekty jeho filozofie môžeme považovať za nihilistické, no ide o zásadne odlišný typ nihilizmu než napríklad u Schopenhauera. Nihilistom v bežnom význame slova sa necítim byť, ale snažím sa, aby žiadne moje presvedčenie nezatuhlo do nemenného stavu. Takže aj to možno niekedy príde, sám som zvedavý.
Knižní díra: Jak prožíváte, když ve svém příběhu musíte zabít nějakou postavu?
Jozef Karika: Pri niektorých postavách to prežívam až psychosomaticky. Ak umrú po nejakom zranení, cítim bolesť v danej časti tela. Nie je to pravidlom, ale stáva sa to.
Knižní díra: Studoval jste ještě něco dalšího? Z vašich knih mám občas pocit, že máte vzdělání i v přírodních vědách.
Jozef Karika: Študoval som filozofiu a históriu. Na strednú školu som však chodil na textilnú priemyslovku, kde sme trávili veľa času pri strojoch. Odtiaľ pramení moja záľuba v takpovediac pozemských odboroch. Myslím, že je to na vyrovnanie celkom vhodné.
Knižní díra: Navštěvujete místa, o kterých píšete? Například Zakopané. Zažil jste někdy halný?
Jozef Karika: Áno, samotné lokality sú neraz prvotným impulzom k vzniku príbehu. Zakopané mám z Ružomberka blízko, občas tam poriadne fučí.
Knižní díra: Měl jste někdy zkušenost s nějakým šíleným fanouškem?
Jozef Karika: Nechcem to zakríknuť, takže sa nebudem vyjadrovať.
Knižní díra: Na čem momentálně pracujete?
Jozef Karika: Na jeseň pripravujem novinku s názvom Hlbina. Zlievajú sa v nej všetky tri vyššie uvedené línie mojej tvorby, v istom zmysle ide o vyvrcholenie celého môjho doterajšieho písania beletrie. Pôjde o samostatný príbeh, no zároveň prequel Strachu. Odohráva sa v zime roku 1963. Do Ružomberka prichádza skúsený dôstojník obávanej Štátnej bezpečnosti, aby dohliadal na vyšetrovanie beštiálneho zločinu.
Román teda obsahuje hororovú líniu, ale aj prvky kriminálneho trileru, pretože v ňom dôjde k zrážke bezpečnostných zložiek štátu. V neposlednom rade má aj historický rozmer, nakoľko sa odohráva v dusnej atmosfére Československa 60-tych rokov.
Pokračování rozhovoru najdete ZDE.
About The Author
