Anton Stiffel patrí už dnes medzi klasikov slovenskej hard sci-fi. Jeho poviedková tvorba prvýkrát zarezonovala medzi čitateľmi slovenského časopisu Fantázia pred viac ako dvadsiatymi rokmi. V poslednej dobe sa jeho dielo dostáva aj do rúk širšej verejnosti, nepoznamenanej Fantáziou, a to vďaka vydaniu zborníka poviedok Zabudnutý vesmír. Kniha sa vypredala. a preto minulý rok vo vydavateľstve Hydra vyšlo reedícia knihy, ktorú Stiffel doplnil o ďalšie poviedky, mapku, nový doslov a príbehy poviedok. Teraz prišiel na rad rozhovor, ktorý vám poodkryje „vesmír“ talentovaného slovenského spisovateľa.
Ahoj, v prvom rade ti ďakujem, že si našiel čas popri rodine a deťoch na rozhovor pre Knižnú Díru. Začnime zľahka – prečo píšeš sci-fi a nie napríklad fantasy alebo detektívky?
To je dobrá otázka. Na stretnutiach a besedách sa ma na to čitatelia dosť často pýtajú. Malo to postupný vývoj, preto to skúsim vysvetliť podrobnejšie. Sci-fi som začal čítať ako prvú, teda skôr ako fantasy. Spočiatku, v časoch hlbokej totality, veľa fantasy v knižniciach ani nebolo. Spomínam si, že som tam našiel napr. Tolkiena a pár sovietských či nemeckých autorov, no ku ďalšej fantasy som sa dostal prakticky až po nežnej revolúcii, keď sa otvorili hranice a na pulty kníhkupectiev začalo prúdiť množstvo angloamerickej fantasy rôznej kvality. Vtedy som už ale mal načítaných vcelku dosť sci-fi románov a poviedkových antológii, takže sci-fi sa mi dostávalo pod kožu. Čítal som aj detektívky a horory, no k sci-fi ma to stále ťahalo najviac. Fantastika ako taká ma začala fascinovať niekedy ku koncu základnej školy, kedy sa mi dostal do rúk prvý sci-fi román. Bol to Eden od Stanislawa Lema a v tom detskom veku ma pomerne výrazne ovplyvnil. Dalo by sa povedať, že to bol prvý výraznejší impulz. Zadefinoval môj prvotný záujem o fantastiku a už vtedy som začínal tušiť, že to asi bude láska na celý život. Keďže som takisto technický typ a od detstva je mojím koníčkom aj veda, postupne som viac inklinoval k čítaniu sci-fi ako k fantasy, či detevtívkam. Sci-fi romány a poviedky mi pripadali pestrejšie, originálnejšie a znepokojivejšie. Zažíval som pri nich intenzívnejší pocit úžasu, ako pri fantasy. Tento aspekt v súbehu s mojím záujmom o vedu a technológie predznačili aj moju tvorbu. Preto, keď som potom neskôr začínal s písaním, mal som už celkom jasno, v akých žánroch sa budem autorsky pohybovať.
Aké námety používaš v poviedkach najradšej? Všimol som si, že rád píšeš o virtuálnej realite a že sa pravidelne v poviedkach vraciaš k motívu posledného človeka vo vesmíre
Áno, kto trochu pozná moju tvorbu, tak už postrehol, že mám niekoľko výraznejších tém, ktorým sa pravidelne venujem. Všimol si si dobre, virtuálna realita je jednou z nich a zároveň možno jednou z najobľúbenejších. Veľmi rád avšak píšem aj o cestovaní v čase, nanotechnológiách, umelej inteligencii a vesmírnych letoch. Veľakrát tieto témy kombinujem, resp. píšem poviedky, kde sú obsiahnuté viaceré naraz, čo už je náročnejšie. Tieto témy sa potom snažím organicky prepájať aj s ľudskou rovinou príbehov. Tam rezonujú motívy medziľudských vzťahov, hlavne medzi mužmi a ženami, no zaoberám sa aj ľudským vnútrom, pretože individualita človeka je komplikovaná a mnohovrstevná. Motív posledného človeka na Zemi resp. vo vesmíre je silný archetyp, ktorý ma dlhodobo fascinuje, preto sa k nemu vraciam. Rovnako tak aj motív mimozemského inteligentného života, postapokalyptického prežitia, či obnoviteľných prírodných zdrojov. Zoznam prirodzene nie je konečný a nové motívy stále pribúdajú.
Veľa tvojich poviedok obsahuje romantickú linku. Ja som citlivá a nežná duša, mne sa to tam páčilo. Avšak čo viem, tak romantická literatúra má vo fandome hroznú povesť a ľudia sa jej boja sťa čert kríža. Ako si sa vyrovnával s (predpokladám) rôznorodými a nie vždy nutne slniečkovými reakciami na tento rozmer tvojej tvorby?
To si celkom vystihol. Hovorím o tom trochu aj v doslove zbierky. Niekedy v začiatkoch tvorby sa mi dostala do rúk antológia najlepších anglo-amerických SF poviedok roku 1995 (Science Fiction 1995 – The Year’s Best Science Fiction: Thirteenth Annual Collection), zostavená uznávaným editorom Gardnerom Dozoisom, a s ohromením som zistil, že množstvo poviedok v nej romantickú líniu obsahovalo vo väčšej alebo menšej miere. Ďalšie zahraničné zborníky a periodiká mi taktiež ukázali, že téma lásky v nich rezonuje naozaj často a nikto ju v tom angloamerickom publikačnom priestore nedegradoval ani nepokladal za menej¬cennú, ako sa to často stávalo u nás. Skôr naopak. Tieto poviedky často vyhrávajú aj významné medzinárodné literárne SF ocenenia. Preto celkom nerozumiem tej averzii v našom fandome. Občas mávam pocit, akoby dnešná doba hodnotu tohto citu systematicky devalvovala, pritom je to jeden z podstatných hýbateľov ľudských dejín. Bohužiaľ mám trvale pocit, akoby sa viacero slovenských autorov, dokonca aj zo staršej generácie, pomaly bálo v poviedke nejaký romantický leitmotív čo len naznačiť. Neviem, či ich obmedzujú predsudky, strach, alebo si na to iba netrúfajú. Ja som vždy písal pre radosť a dával som do toho aj kus seba. Samozrejme nevyhol som sa ani uštipačným reakciám, paradoxne mnohokrát aj zo strany mojich autorských súpútnikov. Pre mňa však bolo podstatné, že moje príbehy si našli svojich čitateľov a bol som dosť prekvapený, koľko ich je. Mnohí mi v začiatkoch písali dokonca listy a neskôr aj maily, ako ich tie príbehy oslovili a že by chceli čítať ďalšie. To bol tiež jeden z impulzov, aby som v tom pokračoval. Videl som, že písať takúto sci-fi má význam a čitatelia ju vítajú. Preto ju píšem doteraz.
A mimochodom, podarilo sa ti konvertovať nejaké ženy na sci-fi?
Neuveríš, ale áno 🙂 Po príklad nemusím chodiť ďaleko. Prvou bola moja manželka. Dokedy sme sa nepoznali, sci-fi de facto vôbec nečítala a tak sa s ňou prvý krát výraznejšie stretla až vo forme mojich poviedok. Druhou bola moja svokra, u ktorej to prebiehalo podobne a nemôžem opomenúť ani moje tri sestry. Mám však aj niekoľko kamarátok, ktoré fantastický žáner, možno kvôli predsudkom, nikdy nečítali a ktoré dokonca ani netušili, že ho píšem. Keď sa to dozvedeli, prečítali si zo zvedavosti moju zbierku a na základe nej teraz v čítaní tohto žánru naďalej pokračujú.
Čo prežívaš, keď zabíjaš nejakú postavu? Niektorí spisovatelia vnímajú postavy ako nástroj deja, iní pri ich skone aj slzu uronia. Ako to máš ty?
Asi sa radím skôr do druhej kategórie. Neprezradím pri ktorej, ale pri smrti jednej z mojich postáv mi takmer zvlhli oči. Na druhej strane, keďže moji hlavní hrdinovia tak často zase neumierajú, prežívam to len zriedkavo. Moje postavy určite nevnímam iba ako nástroj deja. Ak chcem písať podmanivé príbehy a zdôrazniť v nich ľudskosť mojich postav, ich pohnútky a vnútorne prežívania, tak ani nie je možné, aby som sa ako autor od nich odosobňoval. Potom by to strácalo na autenticite.
Ako tvoja rodina vníma, že si vo voľnom čase spisovateľom? Patria rodičia k fanúšikom tvojej tvorby?
Nakoľko nikto z rodiny nemal k fantastike extra blízky vzťah, spočiatku na mňa pozerali trochu divne. Sestry môj koníček rešpektovali a v podstate aj chápali. Často sa pýtali, čo nové som napísal a kde mi to vyšlo. Ocovi ale nešlo do hlavy, že som ochotný venovať toľko času z jeho pohľadu zbytočným fantazmagóriám, pritom mal napríklad napozerané Hviezdne vojny, či Votrelcov. Mama ani veľmi nerozumela, o čo ide, ale keď v roku 2015 vyšlo prvé vydanie mojej zbierky a ľudia v mojej rodnej obci sa na mňa začali vypytovať, príjemne ju to prekvapilo a začala byť na moje spisovateľstvo patrične pyšná. Zbierku s hrdosťou ukazovala svojím známym a susedom. Je mi ľúto, že jej vydania sa už nedožil môj otec. Zomrel pred deviatimi rokmi, no verím, že by sa mu páčila.
Zabudnutý vesmír je zbierka poviedok. Dočkáme sa od teba niekedy románu?
V hlave mi už dlhší čas kryštalizuje zaujímavý nápad na román z univerza Zabudnutého vesmíru. Pýtajú sa naň čitatelia a záujem oň prejavili už aj vydavatelia. Bohužiaľ problémom je čas. Písanie je pre mňa stále len koníčkom, píšem hlavne pre radosť a pre fanúšikov. Doteraz som vždy písal len vo voľnom čase. Ak by som sa chcel pustiť do románu, musel by som si na to vyhradiť nepomerne viac času, nehovoriac o pokoji a sústredení sa. Nakoľko chodím do práce a mám rodinu, je to komplikované. Jednak si neviem predstaviť, že by som ho písal doma pri mojich živých deťoch a taktiež si neviem predstaviť, že by som o tento čas ukrátil rodinu. Akonáhle však deti trochu podrastú, situácia už bude iná. Ak bude aj potom vydavateľský záujem v súhre s ďalšími priaznivými okolnosťami, je vysoko pravdepodobné, že sa do neho pustím. Je to jeden z mojich dlhodobých plánov a rád by som ho niekedy zrealizoval. Dúfam, že nim raz poteším čitateľov a mojich fanúšikov.
Predpokladám, že sa ťa to ľudia pýtajú furt, ale nedá mi to. V akom časovom horizonte môžeme očakávať uzavretie hlavnej dejovej línie Toma a Anyss?
Je to tak, čitatelia sa na to pýtajú naozaj často. Pred vyše sedemnástimi rokmi, keď ma s plánom vydať zbierku mojich poviedok oslovilo vydavateľstvo Formát, som mal v úmysle napísať aj šiestu poviedku z hlavnej línie o Tomovi a Anyss. Premyslel som si dokonca aj hrubý koncept, no osud to zariadil inak a ja som vtedy, z rôznych dôvodov, v písaní hlavnej línie nepokračoval. Keď sa to potom trochu ustálilo, prišli zase iné veci a ja som sa k tej šiestej poviedke akosi stále nevedel dostať. Určite by som rád tú líniu niekedy uzavrel, no v súčasnosti, ak mám byť úprimný, neviem na to dať jednoznačnú odpoveď. Nechcel by som, aby sa tá nedefinovateľná esencia medzi riadkami, ktorá robila prvých päť poviedok osobitnými, niekde vytratila. Po tých rokoch a po mnohých udalostiach v osobnom živote som predsa len iným človekom a mám trochu obavu, že by to už nemuselo byť také, aké to čitatelia očakávajú. Takže aj táto poviedka so zakončením hlavnej línie zatiaľ zostáva v rovine plánov, ktoré snáď v rozumnom a dohľadnom čase zrealizujem.
Aké sú tvoje spisovateľské plány do budúcna? Neuvažuje sa o preklade Zabudnutého vesmíru do iných jazykov?
Momentálne dokončujem poviedku z môjho nového cyklu o časonautoch, ktorá bude súčasťou pripravovanej sci-fi antológie vydavateľstva Hydra „Zajtra bude včera“. Z tohto univerza som zatiaľ napísal dve poviedky, ktoré mali úspech a čitateľom sa páčili. Keďže sa ozývajú želania o ďalšie, rozhodol som sa vytvoriť nový „časovkový“ cyklus, ktorý bude, podobne ako pri Zabudnutom vesmíre, voľne prepojený ústrednou dvojicou hlavných postáv. Ak sa tých poviedok nazbiera viac, je celkom možné, že vyjdú aj ako samostatná „časová“ zbierka. Zároveň pozvoľna pracujem na ďalšej nezávislej hard sci-fi poviedke, ktorú ak stihnem dokončiť, možno pošlem do Ceny Fantázie, prípadne do niektorej inej súťaže. Dlhšiu dobu premýšľam aj nad nejakou spoluprácou. Kedysi som písal spoločné poviedky napríklad so Zuzkou Stožickou, Mišom Jedinákom, či Vilom Búrom. Nedávno som zaregistroval nádejnú a talentovanú autorku Naďu Vojtekovú, ktorej poviedka v zborníku Istrocon 5 sa mi veľmi páčila. Oslovil som ju a verím, že naša spolupráca sa úspešne zavŕši a napíšeme spolu nejakú poviedku.
Ohľadom prekladu je to zložitejšie. Pri preklade, zvlášť do angličtiny, ide o viac, než len o samotný preklad, pretože ten by mal okrem kvality reflektovať aj pôvodný autorský štýl. Prekladatelia, ktorí toto dokážu, majú cenu zlata, no ich vyťaženosť je obrovská a ten čas, nech by bol akokoľvek zaplatený, je vždy vzácny. Predpokladám, že asi každý autor by sa rád presadil aj v angloamerickom publikačnom priestore. Netreba si však robiť prílišné ilúzie, pretože kvalitnej poviedkovej tvorby je tam určite dosť. Pri optimálnej konštelácii hviezd a mnohých ďalších faktorov by som ale niekedy v budúcnosti určite rád niektoré poviedky preložil, zostavil z nich anglickú zbierku a skúsil šťastie aj na tomto literárnom trhu. Čo sa týka českého trhu, platí tam v podstate to isté, čo na angloamerickom, len v menšom meradle. Rozdiel je najmä v tom, že preklad do češtiny je ľahší a rýchlejší. Prípadná ponuka od nejakého českého vydavateľstva ma môže len príjemne prekvapiť.
Aký bol tvoj najšialenejší/najabsurdnejší/tak trocha znepokojivý zážitok s fanúšikmi?
Zážitkov by sa našlo dosť 🙂 Spomínam si napríklad na príhodu z jedného conu, kedy za mnou prišla rozhorčená čitateľka a oznámila mi, že vonkoncom neverí, že som autorom mojich poviedok. Podľa nej ich musela písať nejaká ženská autorka a ja som len nastrčený imitátor, ktorý hrá na conoch divadielko. Pozeral som na ňu v miernom šoku a nevedel som, či sa mám skôr smiať, alebo dokazovať svoje autorstvo. Nezdalo sa jej, žeby som vedel písať tak citlivo a bol schopný dávať do príbehov toľko emócií. Nakoniec som ju pozval na kávu a počas dlhého rozhovoru začala postupne pripúšťať, že tie poviedky som napokon mohol napísal aj ja.
Väčšina spisovateľov je nejakým spôsobom „šiši“. Čím si zvláštny ty?
Hranica tej „zvláštnosti“ je vždy nejednoznačná. Viem napríklad verne imitovať zvuky niektorých zvierat a často tým bavím deti. Mám napríklad tiež vyvinutý cit pre rovnováhu, takže dokážem udržať obrátenú metlu vo zvislej polohe na malíčku, hlave, alebo na nohe a zároveň pritom chodiť, či robiť drepy. Zbieram medziiným značkové zatváracie nože, ale dokážem kvalitný nôž tiež vyrobiť.
V Knižnej Díre sa tradične pýtame na názor spisovateľov na tému premnoženie diviakov v českých lesoch. Ako vnímaš ty túto situáciu?
Trochu to sledujem a myslím si, že to premnoženie súvisí hlavne s klimatickými zmenami. Za posledných 20 rokov sa ich počty zvýšili údajne až 15 násobne. Keďže diviačica vrhá dva krát ročne po 8 mláďat, nie je sa čomu čudovať. Minulý rok sa v Čechách ulovilo napríklad vyše dvesto tisíc diviakov, pričom na jedného odloveného pripadajú ešte ďalšie štyri, ktoré ušli. Tento rok to má byť vraj ešte viac. Problémom je, že šíria africký mor ošípaných, čo je vysoko nákazlivé vírusové ochorenie a spôsobujú (na eurá) miliónové škody škody v poľnohospodárstve. Aj keď je povolený ich celoročný lov, zjavne to nestačí a preto by asi mala česká vláda začať zvažovať aj nejaké ďalšie riešenia. Neviem, napadá mi trebárs výrazne zvýšiť sumu zástrelného, čiže príspevku od štátu za ulovený kus diviačej zveri, aby boli poľovníci výraznejšie motivovaní, nakúpiť a rozmiestniť viac modernejších pascí, rozhadzovať po revíroch podstatne viac diviačej antikoncepcie, spraviť presnejší odhad ich počtu s určením lokalít a migračných trás a pod.
Zdroj obrázků: databazeknih.cz
About The Author
