Mama mi vždy hovorila, že keď mám priveľa myšlienok, ktoré nedokážem usporiadať, mám si vytvoriť osnovu a písať podľa nej. Osnovy ma odjakživa viac štvali, než mi pomáhali, ale v tomto prípade urobím výnimku, lebo fakt neviem, na ktorú stranu začať chrliť oheň najskôr. Zriedka sa mi totiž pri knihe stáva, že ju zhltnem na posedenie, a zároveň mám na každej stránke chuť otrieskať postavám čelo o obrubník. Takže som si celú recenziu zhrnula do pár bodov, inak sa asi cez prvý odstavec neposuniem.
1. O čo ide
Hovoria mu Lars a je súkromný detektív. Má rád alkohol, tvrdú hudbu a ženy. Aha, a ešte hodinky Luminox. Neviem síce, prečo je to dôležité, lebo hodinky sa spomenú len raz, ale pre hlavného hrdinu asi je. Lars dostane dobre platený kšeft, má skompromitovať manželku bohatého podnikateľa, ktorý sa jej chce nenápadne zbaviť a nahradiť ju mladším modelom. Všetko vyzerá jednoducho, ale potom príde tu nejaké mŕtve telo, tam nejaký únos a zrazu Lars nevie, komu veriť.
Zápletka zrejme pochádza z učebnice tvorivého písania pre prvý ročník, ale s tým problém nemám, aj ošúchané dejové linky sa dajú napísať pútavo, keď človek ovláda remeslo. A Daniel Gris nesporne písať vie. Knihu som začala čítať cestou do práce, do konca dňa som ju zhltla a ani sa veľmi nezapotila (len práce podozrivo pribudlo). Vtipné hlášky miestami fungujú a nerušia, vety sú krátke a výstižné, všetko vhodne zvolené atribúty pre podobný text.
2. Kto je Lars
Začnem vŕtať do boľavého zubu. Lars je totiž mizerne a nedôveryhodne napísaná postava a nech by na mňa Gris poštval aj všetkých ukrajinských mafiánov, svoj názor odmietam zmeniť. V duchu podozrievam autora, že si cez hlavného hrdinu plní svoje vlastné tajné sny byť drsným chlapom, ktorý miluje ženy, autá, má svoj vlastný bar a lukratívnu prácu. Ale vlastne… ja ho nepodozrievam, na základe jeho fiktívneho životopisu a vystupovania si tým som celkom istá. Nevadí, aj moje hlavné hrdinky boli svojho času dievčatá či ženy, akými som chcela byť, touto fázou si asi musí prejsť každý.
Daniel Gris chce silou-mocou docieliť, aby Lars pôsobil ako tvrdý hrdina s guľami z ocele, prečo si aj účelovo vyberá jeho charakteristické vlastnosti: hrá na bicie (zásadne bez trička, dámy!), má rád tvrdú hudbu (Metallicu!) a pije Jacka Danielsa (s ľadom!). Chápete, kam mierim? Všetky prvky sú strašne neoriginálne a hlavne okaté. Dobrá chlapská postava sa dá napísať aj bez takýchto okázalých barličiek. Pre príklad nemusím chodiť ďaleko.
Pred pár mesiacmi som recenzovala knihu 10 rád nájomného vraha, ako vyčistiť kvartýr. Ono nejde o úplne férové porovnávanie, predsa len dejové línie a smerovanie sú rozličné. Ale obe postavy stoja relatívne na hrane zákona, obe sa čiastočne živia zbraňou a obe sa dostanú do problémov. Na rozdiel od Larsa je Toxic pozoruhodný práve tým, koľko vrstiev jeho charakter má a ako sú postupne odhaľované. Toxic má tiež plné ústa nekorektných hlášok, vie byť chlap na správnom mieste, a predsa nie je tak celkom ideál žien, hoci zbalí nádhernú Islanďanku. Inými slovami, Helgason na rozdiel od Grisa nechal svoj charakter žiť a vyvíjať sa podľa toho, ako si to žiadajú okolnosti, vďaka čomu pôsobí reálnejšie. Lars koná len tak, ako to autor chce. Aby som bola objektívna, v niektorých momentoch prebleskuje Grisova snaha o psychologizáciu, je však umelo prilepená a viac nerozvinutá, po chvíli Lars znova skĺzne do svojej predošlej zabehnutej stopy.
3. Kto sú ostatní
Teraz budem zo zubu vyťahovať nerv. Bez umŕtvenia. Ak je totiž Lars len klišé šablóna, potom zvyšné postavy sú ako detské omaľovánky – vyfarbujete predtlačené obrázky a v tomto prípade každý len jednou farbou.
Každý v texte šuští papierom, má vymedzenú konkrétnu úlohu a nevybočuje z nej: podnikatelia sú úskoční hajzli bez chrbtovej kosti, ženy sú buď krásne bohyne, sexy lesbičky, alebo nudné mrochty, ktoré túžia, aby ich pomasíroval vášnivý zajačik. Mihne sa tu aj vzrušujúca policajtka s necudným odtieňom rúžu (tu je už plnenie mužských vlhkých snov viac než zreteľné), gay, svine policajti, dobrí aj zlí bývalí policajti a pár postavičiek, ktoré slúžia len na to, aby Larsovi pomohli niečo vybaviť. Žiadny z týchto charakterov nemá svoj osobný príbeh, obavy, či túžby, z čoho vyplývajú aj ploché motivácie a činy. Chodia, rozprávajú a konajú len podľa scenára a zdá sa, že len čo zmiznú zo scény, prestanú existovať. V rámci tohto žánru síce nepotrebujem desaťstranovú psychologickú sondu do rozorvanej ľudskej duše, ale aj v brakových žánroch môžu vystupovať plastickí hrdinovia (znova odkazujem k 10 rád nájomného vraha). Žiadny z aktérov knihy mi nebol sympatický a tak nejako som dúfala, že v polovici príbehu spadne asteroid a všetkých zabije.
4. O sexe bez sexu a niečo k atmosfére
Neznášam plané sľuby. Ako v reálnom živote, tak v knihách a vo filmoch. A keď si spisovateľ vyberie určitý žáner, musí si v ňom isté povinné jazdy odkrútiť – ideálne originálnym spôsobom. A keď mi autor predkladá hrdinu, čo má evidentne rád ženy, je prirodzené, že očakávam, že sa dočkáme nejakého milostného dobrodružstva. Mohlo byť vtipné, prerušené v polovici, či proste len vášnivé a divoké, dôležité je, že čitateľ výtrysk nejakých hormónov čaká. Grisovmu debutu by to naviac výrazne pomohlo – sex dokáže v knihe umocniť atmosféru a zvýšiť chémiu medzi postavami (ak, samozrejme, viete písať sexuálne pasáže). Takto celá kniha len šteká a nehryzie, síce sa nejaké ženy objavujú, ale hlavný hrdina s nimi maximálne prehodí pár plochých dialógov. Čítať román je potom ako sledovať porno, kde nedôjde k sexu a všetci majú nasadený kondóm.
5. Tri pozitíva na záver (a nejaké negatívum k tomu)
Rada čítam braky, ktoré o sebe vedia, že sú braky a ťažia z toho. Říkají mi Lars zostal kdesi na polceste. Snaží sa nebrať vážne, ale predsa sa až príliš vážne berie, ako keby sa Gris nevedel rozhodnúť, či chce napísať skutočnú literatúru, alebo zábavné béčko. Dejové linky nie sú dotiahnuté, neposkytujú správne čitateľské uspokojenie, ktoré by som pri drsnej škole tohto typu čakala. Ani čoby chcel Gris napísať niečo zábavné, ale bál sa do toho narvať dostatočné množstvo voltov. Takto sa správna drsná kriminálka proste nepíše. Pri braku môžete svoju predstavivosť vybičovať do maxima, ak máte zmysel pre miešanie správnych komponentov, vytvoríte koktejl, z ktorého sa budú ľudia radi opíjať. Tento nápoj mi spôsobil dvojdňovú nevoľnosť, ktorú dokázali zmierniť len tri svetlé chvíľky:
Ďakujem za zmienku o Zdzislawovi Beksińskom. Zbožňujem ho a potešilo ma, že práve jeho výtvory má Lars na koži (jeden z mála originálnych prvkov).
Ďakujem za narážku na Pulp Fiction.
Páčila sa mi záverečná scéna. Jednak sa príbeh uzatvára rovnakou vetou, ako sa otvára, čo je milý detail, a tiež je menej klišeovitý, než som čakala. Samozrejme ho musel vyvážiť najošúchanejší zvrat akčných príbehov, nad ktorým som si len bolestivo vzdychla. Prosím, nech je radšej nabudúce vrahom záhradník.
Kristínka Halaganová
Externí redaktor
Když jsem kolem této knihy šla v obchodě, pochopitelně mě zaujala. Aby taky ne, má efektní fotku, tvrdé desky, k tomu ještě papírový přebal a jako třešničku ten červený provázek, který slouží jako záložka. Kdyby byl Daniel Gris ženská, říkala bych si, komu musel v nakladatelství podržet, aby mu přichystali takový pompézní debut, o kterém si ostatní začínající spisovatelé můžou nechat jen zdát. Normální začínající autor je rád, že mu vůbec nabídnou rozpadající se brožovanou vazbu. Většina (když má štěstí) debutuje e-knihou na nějakém pofidérním serveru za dvě éčka za stáhnutí. Ale…Daniel Gris není začínající autor. Pod jiným pseudonymem Martin Goffa už napsal mnoho úspěšných a vážných detektivek podle skutečných událostí. Není divu, že mu nabídli takové podmínky.
Nicméně už od prvního odstavce mi začala kniha vadit. A to zejména kvůli hlavní postavě. Lars se totiž snaží vypadat děsně tvrďácky, ale působí to asi tak věrohodně, jako když se vaše stodvacetikilová teta Marcela na narozeninách její kámošky Maruš přepije sudového Chardonnay, a pak kroutí zadkem jako Jennifer Lopez. Zatímco jí skáčou špeky, všichni z ní mají srandu a vytleskávají její další ztrapňování. A ona si opravdu v jisté chvíli myslí, jak je svůdná a lascivní.
Lars má rád údajně ženské. Ale s žádnou tam nic nemá. Když už je tak postava napsaná, čekala bych to, a aféra by tam sedla jak prdel na hrnec. Ale všechno zůstalo jen u řečí, které byly tak akorát otravné a vůbec ne přitažlivé. Neznám totiž žádnou kvalitní ženskou, která by Larsovi ty jeho kydy baštila. Jeho mužnost jsem mu prostě nevěřila. Kdybych ho potkala na ulici a zkusil by na mě ty svoje rádoby drsné poznámky, pravděpodobně bych vzala jeho plešatou hlavu a zabořila si ji do svých měkkých ňader s tím, že bych ho mateřsky utěšovala, že to všechno bude dobré a jednou určitě smočí. Jen ne se mnou. Normální drsňák je nejprve drsný, a až pak se drsně chová. Lars je pravý opak, ten se prostě chová drsně jen proto, aby byl drsný.
Lars je čtyřicátník, ale nevyzrálost jeho chování mi připomněla, když jsem před léty hrávala textové RPG z post-apo světa. Měli jsme tam takového tragéda, kterému bylo něco přes 20, ale neustále se choval jako dvanáctiletý. Všechny postavy, za které hrál byly podobně přehnaně tvrdé jako Lars. A víte co? Nikdo mu to nežral, a ze všech měli ostatní hráči srandu. Nejen kvůli tomu, jak se choval, ale taky proto, že čtyřicetiletí chlapi se prostě takto nechovají. Nezakládají si hospodu, která bude přesně podle nich, jen proto, aby měli kam chodit poslouchat Metallicu. Co na tom, že prodělává? Hlavně, že oni si mají kde dát džeka s ledem.
Z toho se mi trochu zvedal kufr, whisky se pije zásadně pokojové teploty, Jack Daniels se dokonce občas dává do předem vyhřáté sklenice, protože tak vynikne jeho jemná chuť, která se jinak ledem otupí. Na to jaký je Lars drsňák a pseudogurmán ani není schopný pozřít tuto tenesskou burbon-whisky správně. Kdybyste se ptali, co je mi do toho, jak se pije Jack, tak je to i MÉ oblíbené pití. V mém rodném městě je i vybraný bar speciálně zaměřený jen na Jacka Danielse. Netřeba víc rozvádět, že jsem byla vždy čestný host. Divím se, že to Grisovi jeho beta neopravila a nevarovala ho, že ze své postavy tímto udělá ještě většího burana, než už je.
Musím uznat, že Gris psát opravdu umí. Jeho styl je poutavý a napínavý. Myslím, že by klidně mohl popsat 500 stránek o červeném kolečku na modrém poli a bylo by co číst. Jen je na tom špatně všechno ostatní. Prakticky neexistující charaktery postav, předpokládatelný děj, šroubované dialogy, klišovité scény. A ani výborný čtivý styl to prostě nezachrání. Na kvalitní knihu je to málo důstojné, na béčko je to málo béčkové, na detektivku je tam málo mindfucků, na zábavnou literaturu je to příliš absurdně hrané. Mělo to potenciál. Fakt mělo. Kdyby Gris tolik netlačil u všeho na pilu, možná by to bylo lepší. Jsem si jistá, že o tomto autorovi ještě uslyšíme. Jen doufám, že se trochu vypíše, zjistí si něco o skutečných povahách lidí a naučí se psát postavy. A děj. Protože Lars na mě působí, že byl napsaný třicetiletým ubožákem, který bydlí u maminky, nikdy si nevrznul a dělá ochranku v Penny marketu.
Zdroj obrázku: mysterypress.cz
About The Author
