Existujú dva typy seriálov či filmov, ktoré ťažia z dejín: historické, teda také, ktorých premisa sa opiera o významné reálne míľniky našej minulosti, a dobové, ktoré sú síce zasadené do určitej éry, ale viac sa sústredia na vzťahy medzi (nie nevyhnutne) fiktívnymi postavami. Za tretí – neoficiálny – by sme ešte mohli označiť príbehy odohrávajúce sa v alternatívnej histórii. Pýtate sa, do ktorej kategórie patrí seriál Veľká z pera Tonyho McNamaru? Do žiadnej a zároveň do všetkých.
Ruská história je už sama osebe zaujímavá. V žiadnych iných častiach sveta nenájdete toľko bizarných príbehov, potokov krvi, sexuálnych deliktov a najkreatívnejších spôsobov mučenia ako práve v Rusku. Hocijaký film postavený na reálnych udalostiach by si vyslúžil množstvo kontroverzných reakcií. Lenže Tony McNamara sa uzniesol, že podobných ťažkotonážnych, veľkolepých a dramatických seriálov sa točí viac než dosť a rozhodol sa historickú látku spracovať celkom inak.
Pred tromi rokmi si tento austrálsky scenárista získal pozornosť inou dobovou fraškou s názvom Favoritka. Daný formát sa mu natoľko osvedčil, že následne vyrukoval s celou minisériou o živote Kataríny Veľkej. Všetky trópy, ktoré tak úspešne vniesol do Favoritky, vo Veľkej ešte o kúsok rozvinul a dostal tak na obrazovky niečo mimoriadne svieže, príjemné, ale zároveň absurdné a dementné. V tom najlepšom zmysle slova.
Občas pravdivá história
Keby som mala Veľkú k niečomu prirovnať, odkázala by som na Mariu Antoinettu od Sofie Coppoly z roku 2006. Práve v nej môžeme vidieť zárodky sebairónie, ba až neúcty voči histórii, s ktorou sa potom McNamara tak krásne pohral vo svojich dielach (nezabudnem na scénu, kde sa medzi historickými topánkami Marie Antoinetty odrazu objavia conversky). Veľká však ide ešte ďalej.
Hľadať vo Veľkej historické nepresnosti by bolo asi tak produktívne ako snažiť sa nabrať vodu do basketbalového koša. Mohli by sme hovoriť o tom, že černosi na cárskom dvore v osemnástom storočí nemali čo robiť, Katarína bola pôvodom Pruska a nie Nemka a jej manžel Peter III. bol vnuk Petra I. Veľkého, nie jeho syn, ale tým by sme vlastne podkopali všetky piliere, na ktorých seriál stojí a vďaka ktorým je natoľko zábavný.
Panoptikum (ne)historických postáv
V priebehu desiatich častí si seriál dokázal udržať pozoruhodnú kadenciu hlášok a prekvapivých scén. Môžu za to aj častokrát absurdné rozhodnutia ústredných hrdinov a ich reakcie na situácie.
Veľkým ťahúňom v tomto prípade je rozkošne sadistický, a pritom infantilný Peter v podaní Nicolasa Houlta. Na jednej strane trpí v tieni svojho slávneho otca a snaží sa dosiahnuť niečo veľké, na druhej vydáva nezmyselné zákony a nebojí sa vraždiť či mučiť ľudí len tak z dlhej chvíle. Je narcistický, sebecký a vlastne celkom hlúpy a aj tie najlepšie nápady, ktoré mu podsunie jeho osvietenejšia manželka, si vyloží po svojom. Ako divák nikdy neviete, čo od neho čakať, čo ústi do mnohých nepredvídateľných zvratov. V priebehu jednej časti ho môžete striedavo milovať, ľutovať aj nenávidieť.
Ťahúňom číslo dva je určite samotná Katarína. Sprvu naivné dievča, ktoré sníva o veľkej láske, v objatí svojho manžela s nie práve vyberanými spôsobmi rýchlo vytriezvie. Uvedomí si, v akom bahne sa celé Rusko nachádza a rozhodne sa vniesť doň veľkú časť svojich revolučných myšlienok. V nich jej však neustále bráni Peter, ktorého sa po krátkom uvážení rozhodne zavraždiť. Prizve si k tomu svojho milenca, veľkohubú slúžku a nerda alias učenca, ktorý chce zmeniť svet.
Nemožno nespomenúť ešte Petrovu tetu Elizabeth, ktorá vo voľnom čase cvičí motýle a je posadnutá Petrom Veľkým, čo sa nebojí dávať explicitne najavo.
Prakticky všetky osoby v seriáli nesú známky fraškovitosti. Sú úmyselne prepálené, šablónovité a ak aj dochádza k nejakému vývoji (minimálne u Kataríny a čiastočne u Petra), je to opäť vývoj dohnaný do absurdných rozmerov.
Skvostný kokteil prvoplánovej aj neprvoplánovej zábavy
Veľká nie je seriál pre každého. Je plný vulgarizmov, extrémne čierneho humoru, najrôznejších sexuálnych praktík a frekvencia úmrtí sa s každou ďalšou epizódou zvyšuje. Neulahodí citlivejším povahám ani tým, ktorí očakávajú historicky presný príbeh, z ktorého by mohli čerpať vedomosti. Niekomu môže Veľká pripadať nevkusná, niekomu hlúpa. A vlastne by mali trochu pravdu.
Na jednej strane pôsobí miniséria ako afektovaná zlátanina bez pridanej hodnoty, ktorá sa len vezie na obľúbenej vlne modernizovaných klasických príbehov. V skutočnosti je však o niečo inteligentnejšia.
Pozorný divák si nemôže nevšimnúť tvorcovo požmurkávanie, kedy napríklad členovia cárskeho dvora nesú mená slávnych osobností ruských dejín. Treba tiež uznať, že spôsob, akým McNamara prekrucuje históriu, naznačuje, že má o nej celkom hlboké znalosti. Využíva kostry reálnych udalostí, na ktoré vešia svoje obľúbené ozdôbky, aby bola pôvodná realistickosť takmer neznateľná. Veľmi často a šikovne tiež vytvára priam tragikomické momenty, ktoré dávajú príbehu značnú hĺbku a celistvosť. A práve vďaka tomuto postupu je Veľká natoľko zaujímavý a príťažlivý počin.
Zdroj obrázků: pinterest.com
About The Author
