Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden Ďuro Červenák. A tento mladý muž najprv písal krvavé akčné fantasy a teraz ho múzy nútia písať detektívky. Na stránkach Knižní Díry sme sa venovali už jeho prvému a štvrtému detektívnemu románu. Kde sa teda nachádza oná výnimočnosť piateho románu Vlk a dýka?
Hlavne sa čitateľ dočká prvého sólového dobrodružstva jedného z hrdinov Červenákovej detektívnej série, a to konkrétne Mateja Barbariča. Po trilere vo Viedni sa znova vraciame na Slovensko do Banskej Štiavnice. V meste odpočíva notár, lenže čo čert nechcel, zapletie sa do vyšetrovania stratenej dcéry miestneho šľachtica. A je po vylihovaní.
Kniha je aj nie je podobná predchádzajúcim historickým detektívkam zo série. Vracia sa komornejší duch prvej knihy a tentoraz nie sme svedkami intergalaktického sprisahania proti korune ako to bolo minule. Vo Vlkovi a dýke sa nestretneme s nudne drsným Steinom (uf!) a ucholak Jaroš sa mihne len na konci. Všetok priestor si uzurpuje najlepšia postava detektívnych príbehov – notár Barbarič. A knihe to veľmi, ale veľmi prospieva. Ta tam mizne moja výčitka k slabo rozvíjaným postavám z recenzie k štvrtému dielu. Barbariča spoznáme lepšie, naplno ukáže svoje vyšetrovateľské kvality a naznačí sa jeho budúcnosť.
Štýlom je Vlk a dýka klasická „červenákovina“, ktorej príbehovo nie je čo vyčítať. Rýchlo odsýpa, je plná historických nuansí, akcie a dobre vymyslenej zápletky. Číta sa tak sama, že som ju zložil za deň. Moja jediný výčitka smeruje preto k prílišnej krátkosti. Skôr než o román sa jedná o umne predávanú novelu. Tak snáď sa viac písmeniek dočkáme v šiestom diele, vydanom tento rok pod názvom Les prízrakov.