Niet nad príjemný víkendík s poriadne akčnou a krvavou knihou. Hneď sa v pondelok ide lepšie do práce. Takým „zlepšovákom“ nálady je aj Hradba Západu, piaty diel jedného z najpopulárnejším knižných cyklov Juraja Červenáka. Už Strážcovia Varadína, Brány Irkally a Diablova Pevnosť boli vynikajúce knihy. Za ich hlavnú prednosť považujem atraktívnu prácu s reáliami protitureckých vojen, dramatické zápletky s množstvom akcie, ktoré tu a tam okorenili nadprirodzené motívy. Do dnešných dní s chuťou spomínam, ako silno na mňa zapôsobil úvod Strážcov Varadína. Bol naplnený až po vrch dramatickou akciou a namotivoval ma knihu zhltnúť za pár dní. Poznám len málo autorov, ktorí vedia pripútať ku gauču tak ako Červenák.
Čitatelia dlhé roky čakali na pokračovanie pôvodnej trilógie s otvoreným koncom. Keď konečne prišiel štvrtý diel Železný polmesiac, tak som z neho ostal mierne sklamaný. Z knihy trčal zvláštny pocit polovičatosti a ku gauču ani inému druhu nábytku určenému na sedenie ma neprikoval. Našťastie, Hradba Západu všetky predchádzajúce „meh“ dojmy z predchádzajúceho dielu prebila, a to doslova krvavou päsťou, ktorá dopadala na Turkov z hradieb Nových Zámkov.
Všetky dejové linky z predchádzajúcich kníh sa konečne zbehnú na jedno miesto. Veľká turecká armáda sa konečne pustí do obliehania Nových Zámkov a kapitán Báthory má v obrane pevnosti svoje nazastupiteľnú a vlastne tragickú úlohu. Úprimne, rozmýšľam, či som niekedy čítal od Červenáka taká krvavú knihu. Hradba Západu je v tom najlepšom zmysle slova nabitá vynikajúco napísanou akciou. Popisy bojových scén sa čítali jedna radosť a slovenský majster krvavého pera nešetril miestami až goreovými detailmi a filmovými prestrihmi medzi scénami.
Aktuáln červenákovina nie je len o jatkách. Bojové aj dejové linky knihy sa dramaticky rozpájajú, aby sa zase vo vhodnú chvíľu spojili. Červenák vie pracovať s rytmom príbehu ako máloktorý spisovateľ. Navyše si dal obrovskú prácu s historickými rešeršami, čo sa odráža v pocite prepracovanosti knihy do najmenších detailov. Miestami som mal pocit, že čítam skôr prepis dobovej legendy než fikciu. Osobám, ktoré sa skutočne zúčastnili obliehania, dodal veľmi živý (i keď samozrejme fiktívny) charakter. Bolo by veru zaujímavé si v nejakom stroji času overiť, či boli naozaj takí, ako si ich predstavuje Červenák. Navyše sa podarilo úspešne dorozprávať osudy niektorých postáv, uspokojivo uzavrieť jeden veľký dejový cyklus a naznačiť ďalšie smery vývoja osudu kapitána Báthoryho.
Kniha ale má aj svoje muchy. Našťastie to nie sú žiadne ovady, skôr malé vínne mušky. Jednu výčitku mám smerom k linke politických intríg v tureckom tábore. Chápem, že uzatvára príbehy, ktoré boli načrtnuté v predchádzajúcich knihách, ale nemohol som sa ubrániť pocitu, že by bez nich Hradba Západu fungovala lepšie. Zato patálie s démonickou barónkou Rónayovou prezývanou Vlčica boli do príbehu zapletené perfektne a pridávali na dusivej atmosféra zúfalého boja malej posádky voči obrovskej presile. Druhá výčitka súvisí skôr s tým, že kniha nadväzuje dejovo na knihy, ktoré vyšli relatívne dávno. Na mnohých jej miestach sa implicitne predpokladá, že si každý spomíname na väčšinu súvislostí a postáv. No ja som si veru nezapamätal nejakého Szilárda zo Strážcov Varadína, z ktorého sa stal najväčší poturčenec. Aj keď sa znova objavuje v Železnom Polmesiaci, ja som na neho chudáka úplne zabudol a preto mi dlho unikala pointa jeho dejovej linky.
Aj napriek drobným výčitkám som si aktuálny Červenákov opus užil maximálne a radím ho k jeho najlepším knihám. Svižne napísaná akčná jazda, ktorá sa číta s ľahkosťou, za ktorou stoja hodiny poctivej práce s priam akademickou dôslednosťou. Hradba Západu predstavuje ďalší príklad toho, prečo sa Juraj Červenák považuje za slovenskú spisovateľskú špičku.
About The Author
