Slovenské vydavateľstvo Hydra sa dlhodobo venuje záslužnej činnosti propagácie slovenskej fantastiky. Nielenže dáva príležitosť začínajúcim autorom publikovať svoje umelecké prvotiny (TU), ale aj pravidelne vydáva žánrové zborníky, ako napríklad Vianoce, zas Vianoce, či zborníky z poviedkovej súťaže Istrocon. A do kategórie zbierok poviedok zapadá aj Bulvár podivností, kolekcia bizarných poviedok českých a slovenských autorov z roku 2024. Editorom Beáte Takáčovej, Radovi Kozákovi a Martinovi Šugárovi sa podarilo dať dokopy knihu s presne dvadsiatimi dvoma poviedkami autorov zo Slovenska a Česka. Čo je dosť. Spolu štyristopäť strán veľmi pestrého čítania, ktoré spája téma bizarnosti.
Táto téma nebola zvolená náhodne v opileckom rauši, ale ide o veľmi konkrétny zámer spropagovať subžáner fantastiky známy v anglicky hovoriacich krajinách ako „bizarro fiction“. Je charakteristický častým využívaním absurdných prvkov, satiry a grotesky spolu so surrealizmom. Hrá sa so základnými prvkami žánrov, ktoré často stavia na hlavu s cieľom vytvoriť subverzívne, podivné a zábavné diela. Keď som sa dozvedel, že niečo takéto vychádza, tak som si ako milovník absurdného humoru nemohol nechať knižku ujsť. Aký je môj názor na Bizár podivností?
Na rozdiel od svojich minulých recenzií, dám si tentoraz pauzu od rozboru tých najsilnejších a najslabších poviedok a skôr pôjdem po pocitoch. V prvom rade musím spokojne konštatovať, že drvivá väčšina poviedok je dostatočne bizarná na môj vkus, a preto som… spokojný s knihou. Koniec recenzie. Nie? Nie.
Každý autor sa s témou bizarnosti popasoval inak. Niektorí si úplne uleteli a písali blbosti, kde sa kopila jedna absurdná situácia na druhú. V hlave mi v tomto smere utkvela túžbou po pive poháňaná postapokalyptická poviedka Pavla Skořepu alebo paródia na satanské horory od Rada Kozáka. Viaceré poviedky, ako napríklad Kto by už podozrieval čižmy od Lenony Štiblárikovej, Príde kôň do baru od Lucie Wan či Vedľajšie účinky od Anny Olejárovej, hrali primárne na humornú nôtu, a to viac než úspešne. Niektoré poňali bizarnô omnoho subtílnejšie, ako napríklad nepriznané zombie horory Ja canti, my cantamos od Katky Soyky a Korporát od Ivany Molnárovej Dubcovej. Viacero autorov známych milovníkom hororov (Lukáš Polák, Mária Hanúsková) si odletelo opačným smerom kamsi k absurdnému hororovému hnusu – nie nadarmo je záverečná časť knihy tvorená sekciou len na vlastné riziko. V knihe sa ale nájdu aj poviedky, ktoré by som za bizarné bol schopný označiť s privretím oboch očí a pravej nohy. Napríklad text od Františky Vrbenskej je skvelý a emotívny, ale písaný veľmi tradične. To isté platí aj pre sci-fi od Tona Stiffela, Všade dobre, doma najlepšie. Obe pôsobia skôr ako dobrá žánrová poviedka než bizár v porovnaní s inými poviedkami v zborníku.
Ak mi niečo na knihe chýba, tak je to úvod alebo doslov niektorého z editorov, ktorý by nemusel byť nutne dlhý, ale vysvetlil by čitateľovi, čo je bizarro fiction. Keďže kniha spadá do kategórie „priekopnícka“, vôbec by mi neprekážalo dozvedieť sa trochu o dejinách subžánru a o kľúči, podľa ktorého autori vyberali poviedky do zborníka. Poslednou veľmi subjektívnou výčitkou je dĺžka knihy. Aj pri písaní recenzie na Vianoce, zas Vianoce som konštatoval, že by knihe prospela diéta a platí to aj pre Bulvár podivností. Našťastie si nespomínam na výraznejšie prepady v kvalite poviedok, skôr som mal pocit prejedenia sa poviedkovým matrošom. Zase raz, pre iných je viac jednoducho viac, preto berte moju poznámku s rezervou.
Zdroj obrázku: databazeknih.cz
About The Author
