Mojou hlavnou životnou istotou v súčasnej prudko neistej dobe je, že Kotleta vydáva aspoň dve knihy ročne, pri ktorých si človek dobre oddýchne. Český autor nič nekomplikuje, má svoj rokmi overený štýl plný čierneho humoru ukotvený v tradícii českej akčnej fantastiky. Hlavnou otázkou sa preto stáva, či je jeho aktuálne recenzovaný počin – Černá luna, druhý diel série Tobiášov rád z roku 2024 – zábavné čítanie, ktoré zaujme cieľovku v podobe Kotletových fanúšikov.
Na úvod trochu deja. Kým prvý diel série Černá smečka bol klasický úvodný diel novej série, ktorý uviedol postavy a svet, druhý diel Černá luna ťaží z už vytvoreného sveta a rozvíja do väčšej šírky, hĺbky a neslušnosti jeho mytológiu démonov. Keď sa nad tým tak zamýšľam, tak Kotletov svet a vzťahy démonov s ľuďmi má pomerne veľa styčných bodov s Buffy, premožiteľkou upírov a jej spinoffom Angel. Rôzne anjelské a démonické bytosti sa túlajú po Zemi, ovplyvňujú ľudí a každú chvíľu sa pokúšajú otvoriť nejakú pekelnú bránu. Hlavný hrdina – Filip Aksamit, lovec démonov – je kontaktovaný Luciferom, ktorý ho prosí, aby zastavil Lilith, ktorá sa dostala von z pekla. To je základom pre dobrodružstvo, v ktorom ako vždy nejde o nič inšie ako záchranu sveta a lásku. Je to vlastne ďalší kotletovský román o láske, tentoraz hlavne rodičovskej, keďže onen Lucifer, vládca pekiel, je Aksamitov otecko. Ako je pri Kotletových knihách častým zvykom, striedajú sa reálie české a svetové. Čitateľ sa tak pozrie na také epické miesta, ako je väznica vo Světlej nad Sázavou či medzi českých Rómov, ale aj do Dominikánskej republiky, kde sa uskutoční záverečné zúčtovanie. Ono sa to v závere skomplikuje, do bojov sa zapoja aj anjeli a ďalší démoni s nutkavou potrebou posadnúť skoksovaných poslancov, ako môj favorit Verrin. Ten je asi najlepšie a najvtipnejšie napísanou vedľajšou postavou kotletovských románov za posledné roky, scény s ním boli jednoducho bravúrne a mimoriadne vtipné.
Keď mám porovnať svoje dojmy z Černej luny s predchádzajúcim románom série a ďalšími Kotletovými knihami podobného razenia, ide určite o jednu z tých lepších, aj keď menej originálnych. Fakt sa tematicky aj žánrovo príliš podobá na sériu o paranormálnom detektívovi Tomášovi Koskovi. Kým Černá smečka bola skôr klasickým úvodom, pri Černej lune si Kotleta akoby s nadšením pozrel dve série poľského seriálu o večne pripitom exorcistovi Bogdanovi Bonerovi a plný inšpirácie zase napísal vtipný a svieži pulpový román. Ťažko to opísať inými slovami než len že mi druhý diel série sadol. Nezdá sa mi nejaký temnejší, menej nadržaný alebo podobné veci, čo si všimli iní kotletológovia. Je to furt to isté. Ale to je dobré, že to je stále to isté! Boha, od AC/DC človek predsa nechce jazz fusion, rovnako od Heleny Vondráčkovej death metal. Moment, znamená to, že Kotleta má niečo ako vlastný hudobný žáner? Kotlet metal? Kotlet punk? Alebo žeby Kotlet punk metal?
Bez ohľadu na to, ktorý termín pre žáner kotletovskej literatúry je vám najbližší, Černá luna je svieža oddychovka pre milovníkov akčnej fantastiky. Ako vždy, Kotleta rád provokuje puritánskych malomeštiakov zlými vtipmi a pornoscénami, ale ako vraví staré azerbajdžanské príslovie, nie každá kniha musí byť nominovaná na Magnesia Litera, aby bola hodná priazne čitateľov. A ak vám to nedošlo ešte z ľahkých náznakov naokolo, Černá luna si zaslúži pozornosť svojej cieľovky v podobe pivo popijúcich bielych českých mužov so záľubou v adolescentnom humore, ktorí odmietajú evolúciu na tretie štádium pokémona s názvom „pijem aperol a čítam Hlauča“.
Zdroj obrázku: knihydobrovsky.cz
About The Author
