Fantasy je skvelý žáner. Kto by si nechcel napísať svoj príbeh plný odvážnych hrdinov, mocnej mágie a nepredstaviteľného zla? No dobre, možno o niečo viac ľudí láka si napísať vlastnú detektívku či romantický príbeh, ale ja by som si radšej napísal svoje epické fantazičko. Podobnou logikou sa zjave riadila aj Dominika Madro pri písaní fantasy románu Dediči posmrtnej ríše. Slovenská autorka nie je žiaden nováčik vo svete literatúry, ale až do svojej výhry v Martinus Cene Fantázia 2019 ju poznali skôr čitatelia vydavateľstva KK Bagala vďaka jej úspechu v súťaži Poviedka 2016 a folkórno-mystickému debutu Svätyňa z rok 2019. Čo priniesla Dominika Madro slovenskej fantastike?
Príbeh Dedičov posmrtnej ríše nepatrí medzi tie najjednoduchšie na popis. Mystérium knihy spočíva v komplexnosti príbehu, ktorý má približne päťdesiatosem dejových liniek a vystupovalo v ňom asi tak tristo hlavných a do stovky vedľajších postáv. Trochu preháňam, ale v knihe sa toho deje celkom fest na relatívne krátkej ploche. Pritom v jadre nie je príbeh až taký komplikovaný, skôr len rozkošatený. Hlavným motívom príbehu je súboj dobra so zlom, života a smrti. Hlavná zápletka je omotaná sťa pizza slimák okolo súrodeneckého dua Galjam a Galjanka, ktorý žijú vo fantastickom svete Dräkavrši plnom bohov, polobohov a čudných rodových krívd. Dräkavrš sa dostane pod útok temných síl vidiem a bylinkárov pod vedením Junky a pochopiteľne mu hrozí zánik, ktorému môžu zabrániť len spojené sily všetkých kráľovstiev Dräkavrši. Ako vždy, záver príbehu nebudem prezrádzať. Môžem aspoň toľko naznačiť, že čitateľ svoju záverečnú katarziu dostane v miere vrchovatej, priam švédskostolnej.
Špecifikum knihy, ako už naznačuje anotácia na zadnej strane, sú farbisto (priam diskotékovo) vykreslené charaktery protagonistov, ich predkovia a miesto v svete Dräkavrše. Madro vskutku exceluje v schopnosti vytvoriť zaujímavú postavu ako vystrihnutú zo sveta tolkienovskej fantasy. Úvod knihy obsahuje akýsi mini Silmarilion, v ktorom na krátkej ploche prestaví mytologické pozadie príbehu. Samozrejmosťou je aj krásna mapka sveta. Možno by sa dalo polemizovať s tým, či sa nemala zaradiť skôr na záver (pri jeho čítaní som sa skôr strácal než nachádzal bez znalosti príbehu), to ale nič nemení na pôsobivosti prepracovanosti sveta. Koľko času muselo zabrať to celé vymyslieť! Pri čítaní tejto knihy som sa nemohol ubrániť myšlienkam na Tolkiena, ktorý akiste slúžil ako zdroj inšpirácie. Na mnohých fantasy debutoch mi prekáža prílišná generickosť ich svetov, ktorá neprekračuje hranice stereotypného fantasy stredoveku. Maduro musím pochváliť za to, že sa tomuto stereotypu vyhla. Taktiež musím zmieniť ako veľké plus krásny a poetický jazyk. Veľmi dlho som sa nestretol v slovenskej fantastike s tak fascinujúcou prácou so slovenčinou.
Na druhú stranu, niekoho priveľa kvetnatých metafor a slov, ktoré použil naposledy pradedko môže odradiť. Kvetnatosť sa tiež bije so snahou natlačiť toho do príbehu čo najviac. Azda v takých pasážach by priamočiarejší štýl, na aký je dnešný čitateľ zvyknutejší, nezaškodil. Sám som musel knihu miestami na chvíľu odložiť, lebo som bol v dobrom presýtený dojmov, dejov a postáv.
Dominika Madro napísala vskutku zaujímavú tolkienovskú fantasy, ktorá na slovenské žánrové pomery disponuje nebývalými umeleckými ambíciami. Pekne symbolizuje postupné zbližovanie fantastickej realisticko-artovej scény, v ktorej sa hranice literárnych get postupne rozmazávajú aj vďaka rastúcej prestíže súťaže Martinus Cena Fantázia. Dediči posmrtnej ríše stoja presne na pomedzí oboch literárnych polí, keď majú schopnosť osloviť v tú istú chvíľu fantazáka odchovaného na Tolkienovi a intelektuála rochniaceho sa v analýze jednotlivých významových rovín príbehu.
Zdroj obrázku: databazeknih.cz
About The Author
