Jedna vec ma v porovnaní so Slovenskom neprestáva na Českej republike fascinovať. Krajina, ktorá dala svetu pivo Plzeň, hokejistu Jágra a Michala Davida, vykazuje nadštandardnú záľubu v akčnej fantastike brakového strihu. Autori ako Kulhánek, Žamboch, Procházka, Kotleta (a to som menoval len tých najznámejších) prenášajú štýl akčných filmov osemdesiatych rokov plný testosterónovej akcie a hlášok do knižných drážok. A práve do tejto skupiny spisovateľov patrí aj Robert Fabian. O jeho debute Mariňáci bude dnes reč.
Úvod nebol zvolený náhodne. V skratke by sme mohli Mariňákov prirovnať k mixu Hviezdnej Pechoty a Votrelcov režírovaných Davidom Cameronom. Základná premisa knihy je pomerne jednoduchá. Skupina ostrieľaných vojakov dostane za úlohu skontrolovať vedeckú výskumnú stanicu na odľahlej planéte. Všetko sa zvrtne. Nakoniec príbeh vyvrcholí, cestou pomrie veľa ľudí a nastane trpký koniec otvárajúci otázky o zmysle bytia. Zápletka veľa originality nepobrala. V čom teda tkvie kvalita Mariňákov a ich úspech, ktorý viedol k viacerým dotlačiam knihy?
Český military sci-fi román je v prvom rade mimoriadne dobre napísaný. Umne mieša horor s akciou. Z Hviezdnej pechoty si Fabian berie nadšenie pre všetko vojenské – zásady, zbrane, ale aj humor. Ten je síce miestami drsný a nekorektný, ale pôsobí autenticky. Ľudia sa predsa medzi sebou normálne v literárnom štýle á la „Ferko, ty si ale oplan, nemal by si strieľať do živých ľudí, bo zomrú a to by bola škoda pre ľudstvo“. Zvolený jazyk taktiež osviežuje dramatický dej. A o dostatok drámy je postarané: postupne sa dokašle všetko, čo sa len dá. Fabian veľmi umne buduje napätie naprieč stránkami. Stretávame neporaziteľného nepriateľa, o ktorom dlho takmer nič nevieme. Keď príde na rad akcia, nepôsobí samoúčelne, ale ako logické a vytúžené vyústenie deja. Máloktorý autor si tento postup tak dobre osvojil.
Druhá polovica knihy sa nesie hlavne v znamení strieľania a výbuchov, ktoré vyvrcholia v strhujúcom finále. Podobne ako G.R.R.Martin, ani Fabian nešetrí svoje postavy. Človek si nie je istý, či sa jeho obľúbenec vôbec dožije konca románu. A propos, protagonisti Mariňákov sú ďalšou silnou stránkou recenzovaného diela, aj keď ich bolo miestami priveľa a človek sa v nich strácal. Pod pseudonymom skrývajúci sa autor má skúsenosti s vojenským prostredím, respektíve aktívne pôsobí/pôsobil v armáde. Postavy vojakov tak nie sú karikatúrami či jednorozmernými Johnmi Matrixami na ceste pomsty, ale charaktery s načrtnutým psychologickým profilom smrdiace človečinou. Ale zase nečakajte, že by Mariňáci boli po vzore Dostojevského sondou do hlbín ľudskej duše. Stále sa jedná o oddychovú literatúru, v ktorej prím hrá akcia. Tu a tam sa síce objavujú náznaky kritiky usporiadania moci, nerovnosti šancí, miesta jedinca vo svete po kolonizácii vesmíru, ale dej a akcia sa v nich neutápa.
Zaujímavo vypointovaný záver rozvíjajú bonusové poviedky, ktoré pripojili k druhému vydaniu. Síce žiadna z nich nedosahovala kvalitu románu, ale každá mala svoje silné chvíle. Pekne naznačili ďalšie osudy postáv, pretože kniha skončila otvorene.
Posledná slová na záver recenzie? Mariňáci sú super. Bestsellerom sa stali právom. Vydarená pocta časom votrelcov, terminátorov a predátorov.
Autor fotografie: Michal Puchovský
About The Author
