Kresťanstvo existuje približne dvetisíc rokov. Niekde jeho vplyv viditeľne klesá (západná Európa, Česká republika), inde si stále drží svoje pozície (Slovensko, Poľsko). To ale nič nemení na tom, že základy európskej filozofie stoja na kresťanských myšlienkach až do dnešných dní. Kniha Alana de Benoist „Být pohanem“ sa zamýšľa práve nad veľkým vplyvom kresťanstva na západnú spoločnosť, ktorý stavia do kontrastu s predkresťanskou európskou filozofiou a náboženstvom.
Ako sa to podľa Benoista prejavuje? Najväčším dedičstvo judeo-kresťanskej náboženskej tradície je vyhranený dualizmus. Súvisí to s tým, ako Biblia opisuje stvorenie sveta a človeka. Na rozdiel od rôznych pohanských tradícií, v ktorých je človek, Boh a príroda súčasťou jedného navzájom prepojeného celku menom vesmír, tak v kresťanstve Boh stvoril prírodu z vlastnej vôle a do nej vložil (opäť) na základe chuti človeka. V striktne biblickom chápaní sveta je hmotný svet (vrátane človeka) oddelený od Boha, čoho výsledkom je vnímanie rozdielu medzi telom a dušou. V stredoveku to viedlo k sústredeniu na víziu šťastného posmrtného života, v súčasnosti je vedľajším efektom oddelenia ducha od tela kapitalizmus zameraný primárne na zisk na úkor prírody. Spomeňte si na to, keď budete jazdiť v lete okolo polí repky olejnej a nie zemiakov.
Biblické oddelenie človeka od Boha a prírody ovplyvnilo aj chápanie dobra a zla v západnej spoločnosti. Človek je ako Boží výtvor podľa dôsledného biblického výkladu podriadený Božej vôli, čo demonštruje legendárne desatoro. Kresťanstvo aj judaizmus sa tak stali primárne náboženstvami morálky. Čo je morálne na základe stanovených noriem, to je dobré. A platí to aj naopak. V rôznych predkresťanských filozofiách či náboženských tradíciách sú ale presne opačne dobro a zlo predmetom slobodnejších diskusií. Biblické náboženstvá však v tom majú jasno, čo je napríklad vidieť na nekonečných debatách o zákazoch potratov na Slovensku či v Poľsku.
Keď rozoberieme základný morálny rozmer kresťanstva a judaizmu do dôsledkov, tak prekvapivo obnažuje korene rasizmu a iných intolerancií. Obe viery odmietajú existencie, či presnejšie relevantnosť iných bohov. Vyhlasujú ich za démonov či zbožštených kráľov. Tvrdia, že iné rovná sa nehodnotné. Podobné spôsoby uvažovania sú základom pre rasizmus a všetky formy exkluzivity a fóbií z inakosti.
Benoist ale neryje len do kresťanstva a judaizmu. Všíma si ďalšiu zaujímavú vec, a to že komunizmus v Marxovej verzii veľmi pripomína vo svojom spôsobe uvažovania o svete kresťanstvo v sekularizovanej verzii. Napríklad obe ideológie túžia po konci dejín a čas vnímajú lineárne (raj sa prekvapivo podobá beztriednej spoločnosti) na rozdiel od predkresťanských náboženstiev Európy, v ktorých sa často striedali generácie bohov. Podobne ako kresťanstvo, aj marxizmus chápe samého seba ako univerzalistické hnutie vhodné pre celý svet bez ohľadu na jeho špecifiká. Lokálne identity sú rovnako ako v kresťanstve aj marxizme podriadené univerzálnej identite ľudstva (stvoreného Bohom) či triede (stvorenej systémom). Dokonca aj idea univerzálnej sociálnej spravodlivosti, za ktorú zodpovedá štát, má svoj predobraz v predstave židovského trestajúceho boha Jahveho, ktorý určuje sociálny poriadok.
Francúzsky filozof ponúka v jednotlivých kapitolách knihy množstvo podnetných myšlienok, ale niekedy je voči kresťanstvu až prehnane kritický a pohanstvo si pre zmenu idealizuje. Svoje názory opiera o rôzne biblické citáty, často zo Starého zákona. Biblia síce tvorí jadro viery kresťanov , ale nie každý kresťanský teológ berie zmienené knihy skutočne doslovne. Vatikán v pravidelných intervaloch vydáva rôzne encykliky či ľudovo povedané komentáre k Biblii a prispôsobuje po kúskoch katolicizmus modernému svetu. Podobne aj protestantizmus bol jeden veľký novoveký „upgrade“ kresťanstva a v podobnom duchu by sme mohli argumentovať aj v prípade judaizmu (viď chasidizmus ako novoveká mystická ľudová odnož judaizmu).
V prípade pohanstva si zase Benoist doslova vyberá, čo sa mu hodí v argumentácii proti judeo-kresťanskej paradigme. Pohanstvo je pre neho široký fenomén od gréckych bájí, filozofov, indických véd, severských mytológií bez ohľadu na čas a kontext konkrétnej viery a tradície. Aj keď je proti kresťanskému univerzalizmu, tak mierne paradoxne vychádza z esencialistickej premisy, že všetky pohanstvá spája niekoľko spoločných prvkov, a preto môže debatu položiť v štýle judeo-kresťanstvo verzus pohanstvo. To ale nič nemení na tom, že sa Benoistovi darí podmanivo nahliadnuť pod rúško myslenia západného sveta a provokatívne poukázať na jeho problematické miesta.
Zdroj obrázku: solnoctis.sk