O metalovej hudbe sa už popísali stohy papierov. Existujú recenzie, reportáže z koncertov…ale vedecké práce? Prepánajána, to sa vôbec dá? Nie je heavy metal len hluk s pochodovým rytmom, v ktorom spevák jačí? A nie sú vari českí a slovenskí fanúšikovia metalu veční pubertiaci okolo päťdesiatky so zúfalo neaktuálnymi účesmi a nášivkami kapiel ako Citron a Tublatanka na ošúchaných džískach? Realita je omnoho komplexnejšia. A tým nemyslím fakt, že existujú aj iné kapely než zmienené legendy československej scény a že metal počúvajú aj ženy.
Keď aspoň na chvíľu necháme oddychovať stereotypy o heavy metale, tak sa nám otvorí celé pole, ba priam celé neprebádané hory, ktoré môžeme skúmať do aleluja. No a o tých metalových temných lesoch napísal veľmi zaujímavú knižku Robert Walser a pomenoval ju podľa jednej z najznámejších metalových piesní od Van Halen Runnig With The Devil s podtitulom Moc, gender a šialenstvo v heavy metale.
Walser je americký bádateľ-muzikológ, ktorý svoj život okrem iného zasvätil obhajobe metalu ako zmysluplnej hudby, ktorá si zaslúži byť vnímaná v jej plnosti. V muzikológii sa totiž zažrala pliaga toho písať dlhé litánie o kvalitách a metafyzických presahoch vážnej hudby a na populárnu hudbu sa zvyklo pozerať krivým pohľadom ako na mierne priblbého brata, ktorý s vami musel ísť do mesta za kamošmi, lebo sám by doma podpálil byt, alebo vyvolal Satana. Prípadne skombinoval oboje.
Heavy metal je (prekvapivo) hudba ako každá iná, so svojou históriou, poslucháčmi a charakteristickým zvukom. Do určitej miery sa o metale dalo v osemdesiatych rokoch rozprávať ako o „bluese belochov“, to jest ako o určitom druhu hudby nespokojných pracujúcich na Západe, ktorí si v jeho hluku a agresii vybíjali frustrácie z bežného života. Walser však vo svojej knihe ukazuje, že len minimum heavy metalistov počúva hudbu kvôli prvoplánovej agresii. Tento názor u nás podporovali komunisti a v USA zase kresťanskí fundametalisti. Rovnako sa americký muzikológ snaží boriť predstavy o tom, že heavy metal je len zvuková koláž, keď podrobne analyzuje zvuk metalu a ukazuje, že v každom tóne piesne sa nachádza nejaká myšlienka či emócia. V podobnom duchu sa nesie kapitola venovaná skúmaniu vzťahu medzi klasickou hudbou a metalom.
Ako kľúčovú tému v metalovej hudbe identifikuje Walser moc. Napríklad maskulinita metalu, ktorú si väčšina z nás predstavuje ako pivné posedenie pupkatých mužov nad hlasnou gitarovou hudbou hranou zásadne mužmi v kožených oblečkoch, je do určitej miery prejavom podvedomého strachu mužov zo sily žien v rýchlo sa meniacej západnej spoločnosti. Metalová hudba je ultra macho – hudobníci majú priam oceľové gule a ich sila sa prejavuje v schopnosti zahrať virtuózne gitarové sóla, vyspievať vysoké tóny či v schopnosti stať sa slávnym, zbaliť veľa žien a vyšnupať ešte väčšie množstvo kokaínu. Metal sa tak pre niektorých ľudí, hlavne mužov, stal spôsobom, ako si podvedome upevňovať svoje mužstvo v spoločnosti plnej feministiek, ktoré mužov posielajú na materské.
Za jedinú slabú stránku knihy považujem jej vedecký jazyk. Pre mňa ako akademika nebol problém sa prelúskať jej odbornými zákutiami, ale pre človeka s priemernou znalosťou angličtiny s maturitou môže byť kniha martýriom. A to je škoda, lebo z mojej skúsenosti sú metalisti tvory zvedavé, inteligentné a o svoju hudbu sa zaujímajúce. Tak snáď sa jedného dňa dočkáme prekladu Walserovej knihy do češtiny či slovenčiny.
About The Author
