Povídka: Zdroj obživy – Ivan Kučera

I.

Milujem jarné a letné noci.
Aj vy?

Dýchajú na mňa pozoruhodným kúzlom. Potichu pulzujú. Nočným vzduchom lietajú svetlušky, komáre otravne bzučia, cvrčky v tráve spúšťajú svoj orchestrión záhadnej hudby a hviezdy sú vysoko, tak strašne vysoko.
Naopak, jarné a letné rána nenávidím. Občas si myslím, že som už-už podstatu tejto svojej skrytej nenávisti odhalil. Že som ju vydoloval zo svojho mozgu. Je tam totiž riadne hlboko zakopaná, viete? Ale ona potom znova padne do tmavej vody, stratiac sa mi v poslednej chvíli z dohľadu. A tajomstvo zostáva naďalej tajomstvom.

Mal som ťažkú nehodu. Mozog mi kvôli nej vynecháva. Som ochrnutý. Beriem veľa liekov. Nemám skoro žiadnych priateľov. Možno za to môže môj zdravotný stav. Možno je to následok môjho správania k ľuďom pred nehodou. Pohybujem sa len vďaka vozíku a dobrému kamarátovi Adamovi. Byť ochrnutý nie je nič ľahké, ale je to lepšie ako smrť. Niekedy.

Moja láska Alžbeta také šťastie nemala. Náraz nás vymrštil cez predné okno. Ležali sme vedľa seba na ceste.
Potom zomrela.

II.

Večer. Pijem v Nočnej sove svoje druhé pivo.
Nočná sova je krčma. Stojí tri kilometre za dedinou. V zovretí hustých lesov, v zovretí temných horských bystrín. Možno sa vám zdá čudné, ale v dedine okrem verných zákazníkov žijú aj verné manželky a ešte vernejšie svokry. Vernosť žiadnej z nich ale nesiaha až tak ďaleko, aby chodili pre svojich manželov a zaťov do nočného lesa. Najlepšie veci sú tie najjednoduchšie.

Na poschodí sa nachádza zopár útulných izieb. Zoltán, majiteľ Nočnej sovy, ich kedysi prenajímal turistom. Ale to bolo dávno. To ešte žila jeho žena. To tu ešte žil turistický ruch vďaka pár ruinám hradov. Časom ale boli zabudnuté. Turistu tu nikto nevidel už pekne dlho. Všetko chátralo: ruiny, Nočná sova, i jednotlivé izby.

Vietor k nám toho večera prihnal čierno-fialové oblaky s bleskami a hromami. S Adamom sme sedeli v zadnom boxe, sledujúc približujúceho sa Zoltána. Jeho vysoká, stará postava sa šikovne pretiahla okolo môjho vozíka a zabuchol nám okno, aby na nás nefúkal k večeru sa stupňujúci vietor. V odraze večerného okna som pozoroval štvoricu bezstarostných kočiek baviacich sa v boxe za nami. Okrem nich, mňa, Adama a Zoltána, tu bol už len v kuchyni sa zašívajúci nový kuchár a vzadu nad pivovou penou sedel chlap v klobúku. Úpenlivo hypnotizoval penu. Nevšímal som si ho, ale cítil som na sebe jeho upretý pohľad.

O desiatej večer nás vytrhla zo zádumčivej nálady stratená rodina turistov: muž so ženou a ich dve deti. Zoltán ich spracoval tak, že už o pár minút objednávali izbu, jedlo, kávu a čaj.

Takéto večery som mal rád. Príjemne priateľská, možno štipku romanticky zaspatá atmosféra. Všetci sme boli radi, že tu tí druhí sú a že cítia to isté. Od výčapu rádio hralo deväťdesiatkový kultový vypalovák od Metalindy „Slnko stoj“. Následne slnečnú pesničku vystriedal Meky Žbirka. Spieval o doktorovi Jekyllovi, pánovi Hydeovi a jeho večne nespokojnom záhadnom priateľovi. Nálada blížiacej sa noci sa niesla v snovom poloskutočne. Žiadny hluk. Žiadni ožrani. Len osamotená krčma v lone prírode.

Do letnej noci svietili okná.

III.

Dnu vkročilo dievča. Dôstojne. Pomaly. Čarovne. Vyzeralo na dvadsať, ale oči malo staršie. Mýlili ma. Bolo to zvláštne. Žiadna žaba nemá také oči.
Srdce mi poskočilo. Presne môj typ. Opálené pleť, zelené oči, štíhla, jamky v lícach, dlhé hnedé vlasy. Z dievčaťa sálal pokoj. Bola zničujúca; uchvátila ma rovnako, ako kedysi Alžbeta.
„Čaute, som Natália,“ predstavila sa. Akoby sme boli terapeuta skupina. Ktovie, možno sme aj naozaj boli…
Podoba bola neskutočná. Kebyže povie, že sa volá Alžbeta, uveril by som jej. Usadila sa. Objednala si biele víno.
Vietor splnil Zoltánovu predpoveď. Prihnal mraky plné vody. Svet za oknami stmavol. Po okenných tabuliach sa začali valiť studené prúdy dažďa.
Ktosi zažartoval, že by sa mal okamžite zamestnať ako sexi televízna rosnička. Ukázal mu prostredník.
Vypadla elektrika. Zoltán rozsvietil sviece. Nenápadne som pozrel na vedľa sediacu Natáliu. Hladkala stopku pohára s bielym.
„Veríte na upírov?“ spýtala sa do ticha Nočnej sovy.

IV.

„Na tých, čo pijú krv?“ Adam mal ľavú ruku položenú na operadle môjho vozíka. V pravej držal dvanástku s klesajúcou penou.
Natália prikývla.
„Rozprávky. Nič viac,“ poznamenal kuchár, ktorý sa k nám pridal.
Zoširoka sa usmiala. „A ak nie?“
„Čo ak nie?“ spýtal sa znechutene.
S potmehúdskym úsmevom sa porozhliadla po našich tvárach. V mihotavom, slabom svetle sviec boli prepadnuté a vyblednuté.
Všimol som si, že Zoltánom prešiel mrazivý záchvev, keď povedala to slovo. Upíri.
„Ako to myslíte?“ spýtalo sa jedno zo štvorice dievčat.
„Tento kraj je vampírmi povestný. To ste nevedeli? Alebo aspoň kedysi bol. No pôvodní starí obyvatelia zomreli a deťom nechali len peniaze, nie povery. Respektíve nechali im aj povery, ale potomkovia o také veci nestáli. Zabudlo sa. Mladí si dnes už nič nevážia. Poznáte miesto, ktorému sa hovorí Štvorlístkový vrch?“
Zoltán si čosi zamrmlal popod nos, ale nahlas nepovedal nič.
Luskla prstami. „Často sa tam stávajú dopravné nehody.“
„Viem,“ pritakal som.
Turista pripito študoval mapu. Nakoniec do nej ďobol prstom. „Už ho mám. Štvorlístkový vrch. Fakt je to tu, nevymýšľa si.“
„Prečo by som si vymýšľala? Legendy hovoria, že tam žije komunita upírov.“
Alkohol pomotal hlavu jednému z dievčat. V jeho otázke sa zhmotnilo všetko, čo sa v duchu pýtal každý. „Odkiaľ to vieš?“
Natálii sa v očiach mihol plameň spaľujúcej vášne a intímneho tajomstva. „Nechcem o tom hovoriť.“
„Takže žijeme v kraji zamorenom upírmi?“ spýtal sa kuchár uštipačne.
„Nie. Je ich málo a žijú na Štvorlístkovom vrchu. Len tam.“
„Nenachádza sa tam náhodou zrúcanina starého hradu?“ Adam si zamyslene odpil z piva. Zdalo sa, že aj jeho téma zaujala. Alebo sme proste, v zovretí lesov a zúriacej búrky, nemali čo na práci.
Natália prikývla. „Vraj sú pod nimi katakomby. Je to strašne mystické miesto.“
Turista sa zasmial. „Myslíte si, že sme blbí, čo? Narafičili ste dobré divadlo. Vy ste pekný kvietok, už vám to niekto niekedy povedal? Určite je tam krčma, vysoký kopec a viete, aké sú decká. Tatko kúp nám toto, kúp nám hento a mesačná výplata v prdeli. Vysokohorská prirážka. Jedna Horalka dve eurá.“
„Nemá vás to lákať. Má vás to vystrašiť.“ Zoltánova tvár bola v mihotavom svetle sviec tvrdá. „Je to pravda, vážení. Tuná slečna má pravdu. Rozprával mi o tom môj dedo, drevorubač. Raz mu ruku privalilo brvno. Prišiel o ňu. Z nemocnice ho previezli domov. Staral som sa oňho. Mohol som mať osem. Rozprávali sme sa o všeličom a raz večer mi povedal o upíroch. Vravel: keď som sa vrátil z vojenčiny, začali sa strácať miestni ľudia. Chlapi išli ráno do roboty a už sa nevrátili. Cestou cez les sa im niečo stalo a zľahla sa po nich zem. Väčšinou však mizli ženy. Mladé. Dievčatá. Krásne dievčatá. Panny.“
Pripité štyri dievčiny sa chichotali.
„Chlapi boli nervózni. Pili čoraz viac. Opúšťali sa. Bitky, hádky, roztržky. Zamykali dcéry v izbách. O dobytok sa nemal kto starať. Ani o polia. Všetko upadalo, hnilo, kapalo. Ľudia napriek tomu stále mizli, ako na bežiacom páse. Mohol to byť medveď, i keď medvedie útoky nikdy nepatrili v tunajšom kraji k častým. Ale ľudia mali aspoň výhovorku; hovadina, ale aspoň hovadina, ktorej sa dá veriť. Radšej medvede, ako niečo iné.
Po čase sa však dievčatá začali strácať priamo zo svojich postelí. Uprostred noci. Vždy, keď pršalo.“ Zoltán chladnými očami pozrel na okno, po ktorom stekali potoky dažďa. „Hovorí sa, že raz išiel okolo Ľudovít Štúr a snažil sa to vyriešiť. Vidieť ho v týchto končinách nebolo nič prekvapivé: často chodil s kamarátmi na Javorinu na stretnutia s Čechmi. Keď išiel na jedno zo svojich posledných stretnutí, zablúdil do našej dediny. Chlapi mu v krčme rozpovedali, čo sa deje. Prosili ho o pomoc. Ale nakoniec nič nevyriešil. Krátko nato zomrel.“

Všetci sme na Zoltána ticho hľadeli. Bolo nás tu štrnásť. Dosť, ale z toho jeden invalid, štyri opité tínedžerky, párik spiacich deciek a ich mestskí rodičia, nový kuchár, starý krčmár, Adam, Natália a cudzinec v klobúku, ktorý nič nehovoril, zato všetko počúval. Vonku zúrila búrka. Dedina bola vzdialená celé kilometre. Naprieč hustým lesom, v ktorom bolo také ľahké stratiť sa. Nečudo, že v takom nečase a v takom prostredí ožívali legendy krížené s rozprávkami a béčkarskými horormi. Plamene sviec sa divoko mihotali, hoci sme v Nočnej sove necítili žiadny vánok.

V.

Zoltán spustil druhé kolo. „Dedinčania obvinili evanjelického kňaza. Dôkazy samozrejme neexistovali. Opitým chlapom stačilo málo. Strach je mocný. Bol to rýchly proces. Obesili ho v kaplnke. Pravdaže, zmiznutia pokračovali. Niekto akoby sa dedinčanom vysmieval. Blčali nenávisťou. Do dediny zavítal muž na koni. Vyšetrovateľ. Trvalo mu to tri dni. Obvinil kňazovho pomocníka. Chlapom z dediny nebolo treba viac. Zase. Vzali fakle a vyrazili ho upáliť. Ale privítal ich brokovnicou. Prvých postrieľal ako prasatá. Potom utiekol do lesov.“
„Prestalo to?“ spýtal sa turista s pohľadom skleným od alkoholu.
„Údajne sa nejaké dievča sem-tam stratilo. Ale už nič mimoriadne,“ prezradil Zoltán.
Adam položil dopitý pohár na stôl. „Takže za všetko mohol kňazov pomocník?“
„Oficiálne áno,“ prikývol Zoltán.
„A čo si myslíš ty?“ spýtal som sa ho. Bolo príjemné báť sa. Najmä keď nám nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Aspoň sme v to dúfali. Upíri sa preháňali už len v zadymených filmových ateliéroch.
„Ktovie. Nezabúdajte, že pomocníka obvinil cudzí chlap, ktorý nečakane prišiel v noci do dediny. Predtým ho nikdy nikto nevidel. Žiadny dedinčan sa ho nespýtal, kto ho poslal. Báli sa. Boli ticho, aby to na nich nevrhlo tieň podozrenia. Neznámy nikomu nič neprezradil. Richtára ignoroval, píše sa to v kronikách. Bez dôkazov obvinil kňazovho pomocníka. Davu to stačilo. Zapálili kostol. No zabudli, že sa pod ním nachádza tajná chodba. Vyúsťovala do lesov. Telo sa nikdy nenašlo. Cudzinca viac nikto nevidel. Keď chlapi zapálili kostol a vrátili sa do krčmy, už tam nebol.
Ani kňazovho pomocníka viac nevideli. Bohvie, čo sa mu stalo. Utiekol do nočného lesa a už z neho nevyšiel. Nezabúdajte, vtedy boli lesy iné, nebezpečné. Teraz im chýba divokosť, nespútanosť. Vtedy jej ale mali na rozdávanie. A aj ju rozdávali. Plnými hrsťami. Určite ho niečo zožralo. Alebo ho trafil blesk. Padol do rieky a utopil sa. Čo ja viem. Vtedy to bol prales.“ Čelo sa Zoltánovi lesklo vzrušením. Od ženinej smrti tak dlho a so zápalom nehovoril.

VI.

„Teraz ale dievčatá už nemiznú…“ nadhodil turista.
„Preboha!“ zhrozil sa Zoltán. So smiechom dodal: „Nie. Už nie.“
Ale tvár sa mu zatiahla mračnom. Vyšiel von, na verandu bičovanú pichľavým dažďom. Dnu fučal studený vietor. Krčmár nám bol otočený chrbtom, ale počuli sme všetko, čo povedal. Zatínal zuby a päste, vzpínal hruď voči poryvom elektrického nočného vetra.
„Ale tento kraj je zvláštny. Keď už je raz vo vás, neodíde. Sme zovretí horami. Ľudia tu vždy boli sami. Prekliate Biele Karpaty. Nič vám nedarujú. Prvú chybu veľkoryso prehliadnu. Možno. Druhú nie. Kopanice naverímboha roztrúsené kade-tade. Osamelé domce krčiace sa v temných lesoch. Tamto je, vidíte ho? Nie, nevidíte. Jasné, že nie. Je noc a vy nie ste miestni. Neviete, kam sa máte pozerať. Ale je tam. Vždy tam bol. Cítim ho v tme. Štvorlístkový.“
„Aj tak si myslím, že sú to rozprávky,“ zamrmlal kuchár.

Natália prebrala štafetu v rozprávaní. „Vedci v Amerike dokázali, že upíri môžu existovať. Filmy z nich urobili nereálne tvory, no skutočnosť je iná. V mnohom pripomínajú ľudí. Upírske axiómy sa dajú logicky vysvetliť. Konzumácia cesnaku im spôsobí šok a následnú smrť. V podstate je to istá forma bežnej alergie. Krížov, ani iných kresťanských symbolov, sa neboja. Prečo aj? Mnohí sú pobožní.“
„A kôl v srdci?“ spýtal sa kuchár.
„Ten ich zabije.“ Pousmiala sa a premerala si ho. „Ale koho nie?“
„Prečo majú radi krv?“ spýtalo sa jedno z dievčat.
„Možno úchylka. Alebo genetická porucha. Ktovie. Nepotrebujú k tomu špičiaky. Človeku prehryznete krčnú tepnu obyčajnými zubami. Vyskúšajte si to niekedy.“
Turistova žena pôsobila neisto. Pozrela na Natáliu. „A slnko?“
„To im spôsobuje bolestivé pľuzgiere.“

Do hry sa zapojil cudzinec v klobúku. Očami blúdil po tvárach prítomných. Až teraz som si všimol, že mal odlišné oči. Jedno bolo modré, druhé žlté.
„Ste smiešni,“ prehlásil znechutene.
Vonku sa zarehotal hrom plný skazy.
Cudzinec v ruke držal baterku. V druhej remingtonku.
„Poďte so mnou na Štvorlístkový vrch,“ povedal. A dodal: „Teda, ak sa nebojíte.“

VII.

Zoltán nakoniec s ozbrojeným cudzincom išiel. Neviem, prečo to inteligentný chlap ako on urobil. Možno sa chcel zbaviť zlých snov. Možno si chcel niečo dokázať. Prísť záhade na kĺb po toľkých rokoch, čo tu býval. Možno všetko dohromady. Možno nič z toho.
Adama som od bláznovstva odhováral, ale mal vypité. A tak vyrazil tiež. I turista sa so smiechom tackal k vešiaku pre vetrovku. Vyškerene bľabotal, že to bude ohromná prča. Jeho žena s plačom vybehla na poschodie za deťmi a nezabudla tresnúť dverami na prenajatej izbe.
Cudzinec pozrel na Natáliu. Vystrel k nej ruku s klobúkom. „Toto si dajte na hlavu slečinka. Pridáte sa k nám, keď ste taká expertka.“
Zavrtela hlavou. Začala sa triasť. „Nikam nejdem.“
Usmial sa. „Ale áno. Idete.“
Založila si ruky na prsiach. „Nemáte právo nútiť ma.“
Dlho ju pozoroval. „Vy ste nám niečo zatajili, však?“
Pustila sa do usedavého plaču.
„Kedysi dávno som cestovala týmto krajom. Okolo Štvorlístkového vrchu. S mojím Viktorom. Mali sme nové auto. Svadobný dar od jeho rodičov. Bola noc a búrka. Tak ako teraz.“ Utrela si mokré oči. „Na ceste niekto ležal. Viktor vypol motor a vystúpil. Nepáčilo sa mi to, ale čo som mala robiť? Postava zrazu vstala a udrela ho do tváre. Potom mu začala… piť krv. Ku mne sa nedostala, zamkla som dvere. Zadívala som sa na Štvorlístkový vrch. Zbadala som, ako po ňom dole zliezali štvornožky ľudské postavy. Svietili im oči. Väčšina boli dievčatá. Syčali a pozorovali auto. Priblížili sa. Ovoniavali pneumatiky. Potom obkolesili Viktora. Ležal na ceste. Pustili sa doňho.“
Natáliu ovládol plač.

VIII.

Cudzinec, Zoltán, Adam a vysmiaty opitý turista odišli.
My ostatní sme za nimi zamkli.
Nebol som v Nočnej sove prvý raz počas búrky. Ale prvý raz som bol spotený od strachu. Prvý raz sa mi triasli ruky.
Turistova žena bola hore s deťmi.
Štyri dievčatá sa hrali na mobiloch.
Kuchár zaliezol do kuchyne, na svoje teritórium. Natália ho išla poprosiť o niečo pod zub.
Pozeral som von oknom. Smerom, kde sa k nočnej oblohe týčil Štvorlístkový vrch.

V kuchyni sa náhle roztrieštil tanier. Všetkými myklo. Nemo sme sa zadívali na dvere.
Po chvíli nimi prešla Natália. „Vracali sme sa z Chorvátska.“
Prosím?“ Počul som, čo povedala. Ale nerozumel som. „Chorvátsko? Aké Chorvátsko?“
„Vracali sme sa z Chorvátska s Viktorom.“ Čupla si k môjmu vozíku, položila mi dlane na kolená a pokračovala. „Vieš, že ak ťa pohryzie upír a ty sa zmeníš na jedného z nich, rana ti už zostane? Jazvy vždy zostanú. Taký je život. Ak prežiješ autohaváriu, niekedy si z nej nič nepamätáš. Väčšinou iba to, ako ti do cesty vbehol diviak a ty si strhol volant. Potom už len tma a prebudenie v nemocnici. Spomínaš si na veci, ktoré sa nestali. Všetko máš v hlave popletené. Chorvátsko, leto 1981. Krása. Však, Viktor?“

Upriamil som oči na jej krk. Na dve sotva viditeľné ranky na ňom.
Zrútil som sa z vozíka.

IX.

Štamgasti a dedinčana chodili do Nočnej sovy odkedy tu bola dedina. No krčma akoby tu bola aj predtým. Vzpierala sa času a priestoru.
Keby ste stretli duchov miestnych dedinčanov, poznali by Zoltána.
Zoltána totiž zahryzol jeho dedo.
Zoltán starol ako každý upír len veľmi pomaly. Dnes vyzerá ako zdravý šesťdesiatnik. Ale oči ho prezrádzajú. Kedysi urobil niečo, čo si dodnes neodpustil. To on zabil svoju ženu. Neprestávala sa vypytovať. Prečo nejdeš von na slnko? Prečo nestarneš tak ako ja? Prečo…? V podstate mu nič iné nezostávalo. Jedného dňa to skrátka naňho prišlo a zabil ju. Na každého chlapa to raz za čas príde. Premeniť ju odmietol. Jeho vec. Neprehovárali sme ho.
Adama som zahryzol ja. Stalo sa to ešte v nemocnici, keď sedel pri mojom lôžku. Len čo sa premenil, previezol ma do Nočnej sovy. Pochopiteľne, v noci. Odvtedy som z nej nevyšiel.
Bol to Zoltán, kto vtedy ležal na ceste. Urobil zo mňa vampíra. Nechal ma bývať v Nočnej sove.
Musím mu povedať, aby prijal nového kuchára. Či skôr kuchárku. Mladú, neskúsenú, nevyučenú, šťavnatú, bosú, mäkkú. Najlepšie pannu. Aj keď v dnešnej dobe je ich málo. Nie ako kedysi.

Zoltán klamal. Zmiznutia sa v skutočnosti nikdy neskončili. Možno sa znížili. To áno. Aby sme na seba príliš nepútali pozornosť. Ale že by sa skončili úplne? To ani omylom. Strácajú sa rodiny s deťmi, opité tínedžerky a aj cudzinci s puškou, ktorí si o sebe myslia, že to tu poznajú, že môžu všetko. Ľudia, ktorí tadiaľto prechádzajú. Ktorých nikto nebude hľadať. Nie tu.
A ak predsa len bude? Radi mu odpovieme na jeho zvedavé otázky. Poskytneme mu odpovede, ktoré sa mu nebudú páčiť. Nie veru, vonkoncom sa mu nebudú páčiť. Neprestaneme, kým nezačne plakať. A potom už bude neskoro. Preňho. Nie pre nás. Pre nás nebude neskoro nikdy.

Finty vždy boli jediným naším zdrojom. Zdrojom obživy.
V diaľke zahrmel výstrel.
Len jeden.
Viac nie.
Milujem jarné a letné noci.

About The Author