Povídka: Vilma – Ivan Kučera

7-ročná Vilma šla s mamou na víkend k strýkovi. Bolo horúce leto a tak sa hneď po príchode išli všetci traja kúpať do neďalekého jazera. Ďalej sa rozprestierali už iba lesy. Vilme to pripadalo ako koniec sveta a to sa jej na tom strašne páčilo.
„Keď som bola malá, chodila som sa sem často kúpať,“ hovorila mama Vilme počas toho, ako ju natierala opaľovacím krémom.
Strýko medzitým s úsmevom z košíka vyťahoval jednu dobrotu za druhou: čučoriedkový koláč, tuniakový sendvič a pomarančový džús. Všetko veci, po ktorých sa malá Vilma išla umlátiť. Zrazu sa však strýkova tvár zachmúrila a prísne sa zahľadel na Vilmu.
„Ale tam ďalej je ešte jedno jazero,“ povedal. „Tam nesmieš chodiť, Vilmuška. Raz tam šiel tvoj ocino a-“
„Buď ticho,“ zahriakla ho Vilmina mama.
Strýko zostal po zvyšok dňa bez nálady, ale Vilma si kúpanie užila. Horúce slnko sa len občas schovalo za mraky. Voda bola úžasne teplá. Okrem nich tu neboli žiadni iní ľudia. Strýko býval na samote pri lese, mimo dediny. Jeho statok bol jediný široko ďaleko.

Večer išla Vilma skoro spať, bola unavená.
Uprostred hlbokej noci sa však zobudila. Do izby cez žalúzie prenikalo trochu mesačného svitu. Prebudil ju nenápadný šuchot na chodbe.
Vstala, poodchýlila opatrne dvere a vykukla von. Zahliadla letmý pohyb niečoho, nejakej veci, prikrčene schádzajúcej dole schodiskom.
Potichu zaklapla dvere a pribehla k oknu. Nadvihla sa na špičky a čakala.
Uvidela, ako z domu vyšla štíhla postava.
Mama.
Držala lampáš a on jej za odmenu osvetľoval cestu. Rýchlo kráčala lúkou. Smerom k jazeru. A k hlbokým lesom, ktoré tam rástli.
Vilma so zatajeným dychom sledovala postupne sa zmenšujúce svetlo, až úplne zmizlo.
Išla spať.

***

Ráno Vilma vstala skoro. Strýko pripravoval čokoládové palacinky so šľahačkou. Keď ju uvidel, smial sa a rozprával jej vtipy. No keď k nim o chvíľu zišla mama, už veľa nehovoril.
Aj mama sa správala čudne. Ani raz na Vilmu nepozrela. Nerozstrapatila jej vlasy, hoci to mala Vilma rada. Len do seba hodila palacinku, prehodila si cez plece uterák a deku a bez jediného slova vyrazila k jazerám.
Strýko za ňou vybehol. Vilma videla, ako jej niečo hovorí. Rozhadzoval pri tom rukami. V tvári očervenel. Mama naňho len pozerala a potom sa mu bez slova otočila chrbtom a pokračovala v ceste k jazerám.
„Vilmuška,“ povedal jej, keď sa vrátil do kuchyne. „Musím ti niečo povedať. Nie je tam len jedno jazero. Tam, v lesoch, je aj druhé. V jeho vode žijú zubaté veci. Trocha ako červíky a trocha ako psie papule. Sú plné ostrých zubov. Žili tu ešte keď žil dedko môjho dedka. Občas si niektorí ľudia z dediny nedali povedať a šli sa tam okúpať.“
Vilma z neho nevedela spustiť vytreštené veľké oči. „Pohrýzlo ich to?“ šepla so zatajeným dychom.
„Nie.“
Vilme odľahlo.
„Na prvý pohľad sa im nič nestalo. No v skutočnosti už to neboli oni. Boli to tie veci. Žili v nich. A potomkovia tých zubatých vecí ďalej žili v jazere a čakali na ďalších hlupákov, aby mohli nakaziť aj tých.“
„A tí ľudia?“ spýtala sa Vilma.
„Infikovaní?“ Strýko si znechutene odfrkol. „Stále žijú v dedine. Ale už to nie sú oni. Zmenili sa. Niektorí sa rozviedli, iní žijú ako čudáci, ďalší spáchali samovraždu alebo niekoho zabili. Včera v noci tam šla tvoja mama. Neviem, prečo. Jazero láka slabých a nerozhodných a taká ona nikdy nebola. Je ale pravda, že smrť tvojho otca ju zmenila. Už nie je taká silná, ako kedysi. Vieš, Vilmuška, nechcel som ti to hovoriť, ale aj tvoj otec sa tam napriek zákazu išiel kúpať. O pár dní nato spáchal samovraždu. Možnože tvoja mama odvtedy rozmýšľala, čo sa stalo a chcela tomu prísť na kĺb. A takto to dopadlo.“
Vilma tomu, čo jej hovoril strýko, príliš nerozumela. A ani ju to nezaujímalo. Pravdupovediac, úplne sa v tom stratila.
Mama sa vrátila až okolo obeda. Chcela k jazerám vziať aj Vilmu, no medzi dieťa a jej matku sa postavil strýko. V rukách držal brokovnicu a nenávistne prebodával Vilminu mamu pohľadom.
„Len cez moju mŕtvolu,“ povedal.
Toho dňa z kúpania nič nebolo.

***

Vrátili sa domov.
Celú cestu mlčali. Mama nezapla rádio, pritom inokedy sa im ústa nezavreli a hučala do toho hudba. Tichá mama sa Vilme nepáčila.
Doma to bolo ešte horšie.
Keď mama skočila do obchodu, zaklopal im na dvere strýko. Vilma nevedela, kde sa tu vzal. Nikdy u nich nebol, vždy chodili len oni k nemu. Mala síce zakázané otvárať cudzím ľuďom, ale strýko nebol cudzí.
„Poď so mnou, Vilmuška,“ povedal.
Samozrejme išla. Mala svojho strýka rada. Vonku ich čakalo jeho auto. Nasadli a odišli.
Vilma sa tešila. Nevedela, že po ich odchode sa strýko opil, napustil do bandasiek vodu, zmiešal ju s jedom na krysy a vyrazil k jazeru. Netušil, či to pomôže, ale musel to aspoň skúsiť.
Lenže bol príliš opitý. Šmykol sa, spadol do vody a tie veci sa naňho okamžite vrhli.
„Zajtra sa pôjdeme kúpať,“ povedal Vilme a mal pri tom vážnu tvár a studené oči, aké Vilma nikdy doteraz uňho nevidela.

Zdroj obrázku: wallhere.com

Ivan Kučera

Narodil se v roce 1981 v kopanické Myjavě na západě Slovenska. Už od raného mladí se věnuje psaní hororových povídek. Mezi nejslavnější patří Bol som mladistvým kanibalom, Letný príběh nebo Prasa, se kterou vyhrál Cenu Fantázie za rok 2011. Roku 2019 bylo Prasa převedeno i do románové podoby, která vyšla v nakladatelství Artis Omnis. Mezi jeho další hororové knihy patří například Obchádza nás temnota nebo Lesy.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *