Podobne ako v prípade „Knihy Ohňa“, aj o existencii románu „Vzorec času“ som sa dozvedel na besede vydavateľstva Art Floyd počas Slavconu 2019. Predstavená ukážka prvotiny Olivera Hunta ma celkom navnadila a knihe som sa rozhodol dať šancu. Oplatí sa venovať energiu čítaniu Vzorca času, prvého dielu plánovanej trilógie Libertas?
Dej zaujme predovšetkým milovníkov akčnej sci-fi a špionážnych filmov či hier. Základná premisa série spočíva v skutočnosti, že existuje zrnko pravdy na konšpiračných teóriách o tajných agentúrach ovládajúcich svet z pozadia. Hlavný hrdina Ivica Arus si žije svoj obyčajný život automobilového pretekára, ktorý mu z ničoho nič skomplikuje „tí zlí“. Odrazu musí utekať pred ľuďmi, ktorí sa ho snažia zabiť. Nič nedáva zmysel, zhmotňujú sa najtemnejšie vízie slovenského obhajcu teórií o globálnom sprisahaní slobodomurárov Tibora Eliota Rostas. Kniha vygraduje v dramatickom akčnom finále, po ktorom ostane množstvo zaujímavých cliffhangerov.
Vzorec času je po žánrovej stránke poctivé a nič si nehrajúce akčné sci-fi béčko. Už len pseudonym autora naznačuje, že veľa inšpirácie sa čerpalo z filmových sérií ako James Bond, Kingsmen či Mission Imposible. Vydarili sa postavy, ktoré síce pôsobia šablónovito (hlavný hrdina ako frajer s neznámym pôvodom, komiksovo plochí zločinci, ženský sidekick), ale sú napísané vkusne. Na debutový román má prvá kniha Olivera Hunta veľmi príjemné tempo, ktoré by som prirovnal k tatranskému vláčika. Nezdržiava sa veľmi dlho ani v Starom Smokovci či na Štrbskom plese, strieda rôznorodé prostredia tatranských dedín a plies. Rušnovodič-autor pozná svoje Tatry. Cítiť, že autor pracoval so známymi reáliami, akoby ich nasával pri pohľade z okna denne. Akčné scény sú napísané dynamicky a prehľadne, človek sa pri čítaní nenudí.
Len v gramatickej a štylistickej stránke je ešte priestor na zlepšenie. Za uši by som Hunta vyťahal sa nadužívanie výrazu „závod“ namiesto „pretekov“. Skoro mi tým spôsobil zápal spojiviek. Tu a tam som ešte aj ja, Slovák žijúci osem rokov v Brne, poznal pár ďalších bohemizmov, ale pre to zase mám pochopenie. Problémom prológu sú zase preklepy, akoby sa dopísal na poslednú chvíľu. Aspoňže sa autor na záver knihy priznal k tomu, že gramatika a on si k sebe ešte len hľadajú cestu.
Ak si čitateľ odmyslí chybky odstrániteľné ešte intenzívnejšou korektúrou, tak „Vzorec času“ je kniha zábavná a vhodná na večerné vypnutie po náročnom dni. Teším sa na pokračovanie.
