Anton Stiffel sa do povedomia slovenského fandomu dostal vďaka sci-fi poviedkam publikovaných v časopise Fantázia koncom deväťdesiatych rokov. Zabudnutý vesmír je druhým a rozšíreným súborným vydaním jeho diela. Ako pôsobí tvorba nestora slovenskej sci-fi na reprezentanta mladšej generácie čitateľov, ktorá v čase vydania prvých poviedok začínala navštevovať základnú školu?
V prvom rade treba povedať, že to je naozaj súborné vydanie poviedok z pera Tóna Stiffela za posledných dvadsať rokov. Kvalita, témy a myšlienky za textami sa logicky rôznia v závislosti od toho, ako Stiffel zlepšoval ako spisovateľ a vyvíjal ako človek. Preto zase raz platí okrídlené múdro o bomboniére – v Zabudnutom vesmíre si nájde každý svoju čokoládku Merci.
Tematicky môžeme zbierku rozdeliť na dve symbolické časti. V prvej sú poviedky prepojené svetom – vzdialeným futuristickým Staničným systémom, kedysi dávno kolonizovaným zo Zeme. Druhú časť tvoria poviedky spojené s našou modrou planétou. Príbehy veľmi často rozprávajú jej alternatívnu históriu po nejakej katastrofe a pri troche fantázie by sa mohli označiť za rôznorodé a protichodné mýty o starej Zemi, kolísky civilizácie Staničného vesmíru. Na dve hromádky môžeme rozdeliť texty aj podľa subžánrov sci-fi. Množstvo poviedok v sebe nesie výraznú romantickú linku, ktoré príbehom dodávajú viac človečiny. A zvyšok zase spadá do chlievika hard sci-fi, s ťaživými námetmi ako napríklad posledný človeka vo vesmíre, čo je jedna z obľúbených Stiffelových tém. Našťastie je v jej spracovaní majster a viacero poviedok z tejto kategórie mi utkvelo v pamäti (Smietka si a v popol sa obrátiš, Volanie orbity)
Za seba musím povedať, že mi kombinácia romantiky a hard sci-fi sadla. Cukríkmi, karamelom a sladkými pelendrekmi autor vážne nešetrí, čo platí hlavne pre hlavnú poviedkovú líniu s Tomom a Anyss na Letnej planéte. Tá vytvára dohromady asi 40% knihy a je to taký skrytý román v poviedkovej zbierke. Moja jediná výhrada k romantickým linkám naprieč celou zbierkou spočíva v tom, že sa mnohokrát podobajú ako vajce vajcu. Muž s nízkym sebavedomím sa zamiluje do výraznej ženy, ktorá jeho lásku opätuje. Najprv sa slečna okúňa a na konci poviedky sa láske poddá. Keďže sú poviedky z podstaty poviedky krátke, tak takéto príbehy lásky pôsobia skratkovito (okrem Toma a Anyss).
Inak „musím“ hlavne chváliť. Veľmi dobré boli snáď všetky poviedky, v ktorej sa Stiffel venoval virtuálnej reality a pobytom v nej. Klobúk dole pred jeho imagináciou a znalosťami. Rovnako pôsobivo vyznievajú príbehy s umelými inteligenciami, v ktorých cítiť jemné ozveny Asimova, Simaka a ich sveta robotov (Cesta do hlbín UI mysle, Smutné oči plné piesku). Vo všeobecnosti platí, že technológie Staničného systému pôsobia čitateľsky veľmi príťažlivo, čomu pomáha aj zvedavosť vyvolávajúci „mimozemský“ pôvod niektorých artefaktov (Brána, Teleport).
Dielo Tóna Stiffela zaujme vychytanou technickou stránkou, všadeprítomnou človečinou a zaujímavými nápadmi. V jednej knihe v sebe mieša príbehy plné lásky, nehy a optimizmu, ale aj existenčných úvah o večných otázkach zmyslu života a budúcnosti ľudského druhu. A to som ešte nezmienil kvalitnú pevnú väzbu, slovník pojmov, mapku a príbehy jednotlivých poviedok ako príjemné bonusy pre čitateľov v rozšírenom druhom vydaní. Nie náhodou sa to prvé vypredalo a musela vzniknúť recenzovaná dotlač.
About The Author
